Kniha „Hodiny – Michael Cunningham“ alebo film „The Hours“?

Komorné, filozofické, mnohovrstevné, opisné a emocionálne. Jeden deň, tri časové roviny, tri ženy a tri príbehy. Lekcia z klasickej anglickej literatúry zasadená do rôznych období vrátane začiatku milénia. Všetky spája rovnaký menovateľ – rola a osud ženy. Nakoľko film kopíruje román, vydaný len štyri roky pred sfilmovaním?

Foto: Juraj Púchlo

KNIHA

Cunningham vzdáva románom hold Virginii Woolfovej, ktorá svoj život s ťažkými depresiami ukončila v rieke Ouse v roku 1941. Už samotný názov „The Hours“ – Hodiny, je vlastne pôvodne zmýšľaný názov pre knihu Pani Dallowayová, čo Cunninghan, ktorý získal bakalársky titul v odbore anglická literatúra na Stanford University, dobre vedel. Hodiny ale nie sú nejakým prerozprávaním románu Pani Dallowayová, ale akási nadstavba, moderná verzia. Cunningham kalitne uchopil aj Woolfovej „metódu tunelu“, teda rozpráva o javoch a záležitostiach už dávno uplynulých po častiach, podľa potreby. Čitateľ si tak dáva dokopy jednotlivé čriepky striedavo rozprávaných troch príbehov až do úplného finále.

Rovnako ako hodiny sú tu dôležité aj dni, roky a obdobia. Tri postavy spájajú tri osudy, ktoré síce delí časová hrádza niekoľkých desaťročí, no paralely a podobnosti nie sú ani zďaleka náhodné. Opakovane sa vynárajú rovnaké motívy. Dôležitosť jedného dňa, genia loci, kvety, choroby, nepredvídateľné deti (vlastné aj cudzie), umenie, básnik, samovražda, smrť, útek či únik pred šeďou života a hľadanie zmyslu života. Hádam najviac je to vidno na introvertnej knihomoľke pani Brownovej, ktorá svoj stav pripisuje aj pokročilému tehotenstvu. Rozmýšľa, či sa vlastne nevydala zo súcitu a pod spoločenským tlakom, lebo veď jej muž sa vrátil z Pacifiku poznačený vojnou a zaslúži si pokojný rodinný život. Rozmýšľa, koľko žien si našlo rovnako „dobrú partiu“ a teraz žijú na predmestí Los Angeles v relatívnom blahobyte ako ženušky v domácnosti a tzv. ideálne ženy. Je plná pochybností, či patrí tam, kde je, geograficky aj v zmysle spoločenskej roly „udržiavateľky tepla rodinného kozubu“. Uvažuje, či jedna voľba môže zmeniť chod vesmíru. Občas chce žiť v tom druhom, v paralelnom vesmíre, v ktorom nebude poslušná tichá puťka v zástere s umelým úsmevom počúvajúca svojho hodného mužíčka a vychovávajúca (jeho) deti. Brownová sa stotožňuje s hrdinku románu Pany Dallowayová, ale zároveň sa nechce sa hrať na niekoho iného. Na niekoho , kým vo vnútri nie je. Tu by som mohol spomenúť klasické dielo „Všetci hráme divadlo“ od Goffmana. Tam práve popisuje, že sa vo svojej úlohe snažíme vytvárať určitý dojem podľa určitého scenára. Na svoju úlohu sa pripravujeme, aby sme ju pre svoje obecenstvo zohrali čo najpresvedčivejšie, pričom naše správanie v úlohe a mimo úlohy sa môže značne líšiť.

Podobné pocity „neznesiteľnej ľahkosti bytia“ prežíva 52-ročná Clarissa, ktorá býva na Spring Street, čo je dnes turistami obľúbená nákupná ulica v štvrti SoHo (Dolný Manhattan, New York). Táto destinácia známa šialene drahými bytmi a loftami. Mnoho pôvodných obyvateľov odtiaľto vytlačila gentrifikácia, keďže bohatí vlastníci bytov vyhnali okrem cien nehnuteľností aj ceny služieb a tovarov. Na tento „cirkus pre turistov“ naráža aj Cunningham, navyše Clarissa je v jeho románe tiež „hanebne bohatá“ a býva so svojou priateľkou a dcérou. Ani bohatstvo a život v tých najlepších ekonomických podmienkach vo vychytenej štvrti nie je predpokladom spokojnosti so svojím životom. Clarissa rozmýšľa, či to, čo prežíva sú „správne pocity“. Trápi ju pocit zmeškanej príležitosti. Opäť môžeme zabrúsiť hlbšie napríklad do behaviorálnej ekonómie. Náklady obetovaných príležitostí (Opportunity Costs) vyjadrujú hodnotu najhodnotnejšej činnosti alebo majetku, ktorá musí byť obetovaná v prospech zvolenej činnosti alebo majetku. Clarissa tiež uvažuje, či je dobrou matkou, partnerkou a priateľkou, či niekoho nezanedbáva na úkor iného. Na úspornej ploche 192 strán čitateľ sleduje aj tieto vnútorné súboje medzi materinským pudom starať sa o niekoho (Clarrisa o básnika Richarda, Laura o syna Richieho) a vlastným sebauplatnením.

Aby sme spomenuli aj tretiu, nemenej podstatnú líniu románu, niekoľko naratívov si Cunningham požičal zo samotnej Pani Dallowayovej. Napríklad osud básnika menom Septimus Warren Smith. Čerpá však aj z dostupných prameňov o živote a diele Virginie Woolfovej, čo uvádza aj v zozname použitej literatúry. Zrejme pre plynulosť a dynamiku deja sa linka s Júliinou priateľkou Mary Krullovou nedostala do filmu, no v románe má svoj historický predobraz. Dôležité je poznamenať, že Woolfová bola vo svojej dobe propagátorkou ženských práv a možno ju považovať za jednu zo zakladateliek feminizmu. Druhým motívom je narušenie alebo šialenstvo, pričom medzi šialenstvom a genialitou je často tenká hranica. Genialitu symbolizuje v románe tvorivosť, vytváranie niečoho nového a šialenstvo zasa sebadeštruktívne správanie odchyľujúce sa od spoločenskej normy. Literatúra uvádza, že známymi pacientmi psychiatrov boli aj spisovatelia Byron, Allan Poe, Hemingway, Twain či Gogoľ.

HODNOTENIE

Databazeknih.cz 84% (719hodnotení)

Goodreads.com 3,93 z 5* (120 277 hodnotení, z toho 34 % dalo 5*)

ČBDB.cz 87 % (387 hodnotení, 53 % dalo 5*)

Amazon.com 4,4 z 5* (573 hodnotení, 63 % hodnotiteľov dalo 5*)

Zdroj: IMDB.cz

FILM

Film posúva dej príbehy Clarissy až do roku 2001 (bol natočený v roku 2002 a kniha, ktorá bola vydaná v roku 1998, opisuje Clarissu nepríliš konkrétne - na konci 20. storočia). Roky si posunuli scenáristi aj v prípade pani Brownovej, a síce z roku 1949 na 1953. Dnes by možno mohla v knihe figurovať ešte jedna časová rovina a jedna žena. Po aférach #metoo sa opäť mení vnímanie postavenia žien v modernej spoločnosti a rodovej rovnosti. I keď Cunningham píše o gender, o homosexuáloch a lesbičkách a film ukazuje homosexualitu fyzicky a názornejšie, zrejme by dnes mal ďalšie námety na štvrtú postavu. Otázkou je, či by fungovalo funkčné prepojenie, ako v prípade Virginie, Laury a Clarissy, kde sú časové rozostupy 26 a 49 rokov.

Vtipné je, že Meryl Streepová sa spomína v knihe, ako herečka, ktorú cez výklad kvetinárstva zahliadne Clarissa. Práve Streepová hrá Clarissu, čím tvorcovia posunuli rôzne prepojenia a odkazy na knihu na ďalší stupienok. Celým románom sa totiž ťahajú odkazy a naratívy z knihy Pani Dallowayová, ktorú napísala Virginia Woolfová. Prezývku „Pani Dallowayová“ má v románe i vo filme Clarissa (Streepová), navyše sa rozhodne tie kvety kúpiť sama (tak začína slávny impresionistický román Pani Dallowayová) na pripravovaný večierok (opäť téma z Woolfovej románu). Tvorcovia filmu tiež zmenili meno manžela Virginie Woolfovej, v knihe sa volá Leonard, no vo filme a rovnako ako v románe Pani Dallowayová je to Richard. Páči sa mi to, ako sa pohrali s ďalšími odkazmi, napríklad Clarissinu dcéru Juliu hrá Claire Catherine Danes rodená Newyorčanka z Manhattanu. V roku 1996 si zahrala úlohu v modernej adaptácii drámy Romeo a Julie ako inak Júliu Kapuletovú. Sympatická je úloha Kitty stvárnená Austrálčankou Toni Collette, ale excelujú aj Ed Harris a Bill Pullman.

Mal som tú smolu, že som soundtrack počul mnohokrát predtým, ako som videl film. Philip Glass je tu fenomenálny a v mnohých scénach akustická zložka tromfe aj zložku vizuálnu (pri všetkej úcte k hereckým a oskarovým výkonom). Apropó Oskary. Film v réžii Stephena Daldryho získal Oscara za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe (sošku si odniesla Nicole Kidmanová ako Virginia Woolfová), dva Zlaté glóbusy, cenu Strieborný medveď a Cenu Britskej filmovej akadémie. Zaujímavé je to, že knihu o ženách napísal muž, film režíroval muž aj hudbu komponoval muž.

HODNOTENIE

Rottentomatoes.com  Tomatometer 80 % (Audience Score 84 %, počet hodnotení 85 880)

CSFD.cz  82 % (18 237 hodnotení)

IMDB.com 7,5 z 10 (118 420 hodnotení)

Amazon.com 4,4 z 5* (521 hodnotení, 62 % dalo 5*)

MOVIE OR BOOK

Pre fajnšmekrov odporúčam knihu v angličtine, pre náročných v češtine (skvelá edícia Odeon), ale väčšine bude stačiť vidieť film. Film, ktorý môže slúžiť ako príklad toho, ako natočiť podarenú adaptáciu. Nestráca nič z posolstva, ktoré chcel Cunningham povedať knihou. Faktom je, že napríklad Clarissa dostáva viac priestoru na vyjadrenie pocitov, ktoré v knihe nie sú takto zvýraznené. Má síce pochybnosti o svojej úlohe v societe, ale nerozplače sa v kuchyni ako vo filme. Naopak, v knihe sa v tejto scéne rozplače Luis. Ak už sa predsa len rozhodnete 192 stranovú knihu čítať, pustite si k nej soundtrack Philipa Glassa. Podčiarkne to atmosféru.

I v tak dospelej edícii Odeonu som naďabil na dve chyby: na str. 120 - Prezerá si obrázok lákavo upravených toastov a mane si uvedomí, že je už tesne... (matne), str. 164 Venku bvlo nádherně (bylo).

ČO ČÍTAŤ A POZERAŤ ĎALEJ?

Patrilo by sa asi prečítať po Hodinách aj Pani Dallowayovú (Virginia Woolfová, Odeon, 2008). Nejakou zhodou náhod či osudu si v ostatnom období vyberám knihy, ktoré sa aspoň čiastočne odohrávajú v New Yorku. Napríklad Ohňostroj márností (1987), Malý život (2017) alebo Raňajky u Tiffaniho (1961). Vrtkavosť osudu v čase zakúsi aj Gwyneth Paltrow vo filme Sliding Doors (u nás ako Srdcová sedma, 1998) a Žena cestovateľa v čase (2009), čo je mimochodom tiež adaptácia knihy, od autorky Audrey Niffeneggerovej (Argo, 2009). Z novších dielok skúste filmy Ďaleko od hlučného davu (2015, adaptácia románu Thomasa Hardyho, v rovnakom roku vyšlo s filmovou obálku vo vydavateľstve Argo) a Večne mladá (2015).

*SPOILERY*

V knihe nemá Clarissa taký dobrý vzťah s dcérou ako vo filme. V knihe má dcéra feministickú priateľku Mary Krullovú. Dnes by sme ich asi obe nazvali podľa subkultúry „gotičky“.

Dom, ktorý Luis spomína – „Viedla k tomu reťaz udalostí, z ktorých prvú predstavoval stret automobilu jednej starej dvojice, tety a ujka, s továrenským nákladným vozidlom na predmestí Plymouthu, po ktorom nasledovala ponuka Louisových rodičov, že by so svojimi priateľmi mohli stráviť celé letné prázdniny v náhle uvoľnenom dome...“

Scéna na peróne je vymyslená, to v knihe nebolo, tam celý „útek do Londýna“ pred Richardom (resp. Leonardom) Virginia utajila.