Kniha „Jozef Mak – J.C. Hronský“ alebo film „Jozef Mak“?

Narodil sa Jozef Mak. Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vytratí. Má čo povedať čítanková literatúra v novodobom spracovaní?

Foto: Juraj Púchlo

KNIHA

Dal som si takú výzvu, že si prečítam čo-to o slovenských dejateľoch a archetypoch, ktoré nás ako Slovákov nejako definujú alebo rámcujú. Jozef Mak je doslova učebnicový prípad. Áno, je to povinné čítanie, ktoré žiaci zvyčajne opísali jeden od druhého z čitateľského denníka bez toho, aby knihu čo i len videli. Na druhej strane ide ale o postavu „človek milión“, s ktorou sa ľudia identifikujú. Jozef je akýmsi prototypom „typického“ Slováka: bitý osudom, napriek tomu prežívajúci, skromný a snažiaci sa živiť seba a rodinu. "Lebo najväčšia potupa je žobrať."

 Nuž, po prečítaní sa mi vidí, že typickým predstaviteľom nášho ľudu je Jozefov brat Jano: špekulant, ktorý príde k hotovej chalupe a žene náhodne a bez zásluh a ešte si uplatní „právu prvorodeného“. Veľkoryso venuje polovicu chalupy Jozefovi, ktorý ju celú postaval. Nedbal by mu vyúčtovať aj za pohreb matky a okradnúť ho. Ženu bije, nakoniec nechá Jozefovi vlastné dieťa na krku a sám inkognito „podniká“ ako mastičkár (čo je mimochodom tiež jedno z populárnych povolaní pospolitého ľudu – zarobiť a nenarobiť sa, multilevel marketing). Ako skončil pôvodný mastičkár Aduš sa ani v knihe nepíše, ale je možné, že rovnako, ako biele kone v divokých rokoch deväťdesiatych: zakopaný v lese. Napokon Jozef musí splatiť prácou u Bánóciho ešte aj pol Janovej chalupy, ktorú Jano potajomky predal.

Jozef Mak nie je vlastne syn Jozefa Maka, ale nemanželský syn Gregora Biaľoša. Už to je pekný štart do života, keď všetci na neho pozerajú skrz prsty a (nevlastný) brat ho tlčie hlava-nehlava. Jozef nemá nejaké ďalekosiahle ambície. Akosi sa pretĺka tam, kde ho osud zaveje – raz Hercegovina, inokedy prístav v Komárne, Hont, Novohrad... Alkohol, metla ľudstva a tunajší liek na všetko, mu narobí tiež kopec starostí a blízkych postupne privedie do hrobu.

Jozef Mak je veru smutný depresívny a pasívny patrón Slovákov. Zároveň je ale mimoriadne húževnatý a životaschopný. Nevadí mu, že robí jeden krok vpred a osud ho posunie o dva naspať, ale „...najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak“, ako píše J.C. Hronský. Žiaľ nepriazeň osudu je jedna vec, ale veľa nepríjemností sa Jozefovi prihodí aj vďaka jeho letargii, naivite, neznalosti a až slepej dôverčivosti.

HODNOTENIE

Databazeknih.cz   79 % (75 hodnotení)

Goodreads.com   2,9  z 5* (543  hodnotení, z toho 11 % dalo 5*)

ČBDB.cz   79 % (28 hodnotení)

Zdroj: ČSFD.cz

FILM

Ako sa píše v doslove knihy „Za postavu hovorí autor, prihovárajúc sa jej. Je to nepriamy spôsob charakterizácie okľukou, ktorá má za následok, že sa nám postavy (Hronský tento spôsob používa v románe pravidelne aj voči iným postavám) približujú i vzďaľujú.“ Bol som zvedavý, ako s týmto vysporiadajú scenáristi a režisér Peter Bebjak. Rozprávačom je žena, konkrétne Szidi Tobias. Dej aj reálie vrátane kostýmov sú fajn, i keď mnoho z dnešnej reality sa skrýva za bokeh efektom, v zámerne rozostrenom pozadí. Mimochodom film sa točil v Múzeu oravskej dediny v Zuberci, v protitureckej pevnosti v Komárne, v Banskej Štiavnici aj v centre Trnavy. Niektoré scény pribudli, napríklad, aby bolo zrejmé, že Slovensko bolo v Rakúsko-Uhorsku (dôstojníci hovoriaci iba po maďarsky a nemecky). Film sa však pomerne presne drží predlohy a atmosféry knihy (napríklad čakajúca Jula s dieťaťom a záver filmu). I keď je Jozef Mak (hrá ho Dávid Hartl) o mužoch resp. mužovi na sklonku 19. storočia, sympatické sú tu výkony ženských postáv, najmä Jana Kvantiková ako Jula a Judit Bárdos ako Maruša. 

Čo pokrivkáva, tak to sú niektoré fakty, ktoré sa síce predkladajú divákovi, ale sú zrejmé iba znalcom knižnej predlohy. Napríklad, prečo má Jula chromú ruku (lebo sa tak narodila) alebo prečo Meľoš oslepol (z alkoholu), prípadne, prečo má Maruša odrazu rapavú tvár (tiež z alkoholu a prekonanej choroby)... Ako celok je však film dôstojným spracovaním literárnej predlohy a pokračuje v tradícii slovenskej tvorby podľa slovenských románov pre verejnoprávnu RTVS. Jedným dychom je však potrebné doplniť, že to, čo kedysi predvádzali na plátne či obrazovke herecké legendy ako Kroner (Rysavá jalovica, 1970), Kvietik (Červené víno, 1976) alebo Majerčík (Živý bič, 1966), to sa dnes horko-ťažko kompenzuje súdobou kamerou, hudbou a strihom. Reálie ani herecký ansámbel tých čias sú neopakovateľné.

HODNOTENIE

CSFD.cz  75 % (727hodnotení)

IMDB.com  7,3 z 10 (64 hodnotení)

MOVIE OR BOOK

Kniha je písaná zvláštnym štýlom, skrz rozprávača a komentátora a je plná dobových výrazov. Pár strán teda najprv treba vstrebať a potom už sa človek venuje deju a nie forme. I dej je však epizodický, autor sa posúva vpred v skokoch o nešpecifický počet rokov, ktoré si čitateľ domýšľa z príbehu. Ako som už písal, je to ťažký jazyk pre dospelého, nie to pre školopovinné deti, ktoré si radšej prečítajú zrozumiteľnejšiu recenziu z cudzieho čitateľského denníka, alebo si pozrú tento film. V prípade aktuálnej adaptácie je skutočne film stráviteľnejší než kniha, ale zasa obsahuje scény, ktoré by nemuseli deti vidieť resp. pochopiť.

 

ČO ČÍTAŤ A POZERAŤ ĎALEJ?

Studnica adaptácií čítankovej literatúry je skutočne obsiahla. Kedysi sa do tvorby investovalo množstvo peňazí, ak herci neboli vyťažení v divadle, hrali pre štátnu televíziu. Samozrejme točili sa aj filmy aj pre kiná. Spomeňme aspoň Rysavá jalovica (1970), Červené víno (1976), Živý bič (1966), Drak sa vracia (1967) atď. Z novších filmov, ktoré vypovedajú veľa o slovenskej náture sú Sedím na konári a je mi dobre (1989) a Pokoj v duši (2009) a Sviňa (2020).