Kniha „Parfum – Príbeh vraha – Patrick Süskind “ alebo film „Parfum – Príbeh vraha“?

Pandémia COVID-19 priniesla mnoho článkov o tom, že choroba spôsobuje stratu čuchu a veľa dohadov o tom, prečo vôbec a na ako dlho.... Prvoplánovo som preto siahol po knihe Parfum – Príbeh vraha, ktorá je celá o excelentnom rodenom „čuchačovi“.

Foto: Juraj Púchlo

KNIHA

Süskind napísal fascinujúci román, ktorý miestami pôsobí tak realisticky, že sa podobá na biografiu alebo populárne náučnú literatúru. Darmo, Süskind má aristokratické korene, študoval históriu a navštevoval univerzitu v Aix-en-Provence vo Francúzsku. Zaoberal rôznymi oblasťami od umenia až po teológiu. Jeho myšlienky sú realistické a „odžité“. Aj technickejšie popisy získavania vôní a miešania parfumov sú čitateľa bavia. Napriek tomu, že ako celok je Parfum originálny, Süskind sa pravdepodobne inšpiroval súdobými poznatkami a udalosťami.

Čitateľovi neunikne podobnosť s notoricky známym Jackom Rozparovačom. Jack the Ripper však „pôsobil“ v Londýne o viac ako sto rokov neskôr než fiktívna postava románu Parfum. Kým Grenouille sa narodil v roku 1738, Rozparovač vyčíňal v roku 1888.

Druhou inšpiráciou je porucha vnímania, tzv. synestézia. Postihnutému človeku sa zamieňajú alebo združujú zmyslové vnemy, teda napríklad „počuje farby“, „vidí zvuk“ alebo „ochutnáva zvuk“. Grenouille má tak citlivý čuch, že ho využíva namiesto iných zmyslov, sám tvrdí, že ani nevie popísať, čo vlastne cíti aj keď to vidí alebo drží v ruke. Joshuea Foer v knihe Šetři se Einsteine! spomína prípad pána Š. ktorému každé slovo vyvolávalo sprievodné synestetické (tj. multisenzorické) obrazy, ktoré niekedy zahŕňali tiež chuť a čuch, žil pán Š. neustále v akomsi bdelom sne, odtrhnutý od reality. Pred jeho vnútorným zrakom sa rozprestieral celý nový svet. Synestézia je známa už dlho, údajne sa o nej zmieňuje už Pytagoras. Prvýkrát synestéziu vedecky popísal v roku 1812 Georg Tobias Ludwig Sachs.

Hlavný hrdina Suskindovho románu má schopnosť detailne vnímať a rozlišovať vône. Časom mu však tento „ultimátny čuch“ pripadá ako postihnutie a ťažký údel. Navyše nevychádza s ľuďmi a oni s ním. Odíde preto do ústrania a v jaskyni strávi sedem rokov. Treťou reálnou udalosťou, ktorú zrejme Süskind zakomponoval do románu, je pozoruhodný experiment, ktorý uskutočnil vedec Michel Siffre sám na sebe. V roku 1962 strávil 2 mesiace života v úplnej izolácii v podzemnej jaskyni. Nemal prístup k hodinám ani k dennému svetlu. Prečo? Nesúvisí to s čuchom. Tento Francúz bol totiž chronobiológ a snažil sa zistiť, aké sú prirodzené rytmy ľudského života, ak nie sú ovplyvnené kalendárom, slnečným svitom alebo hodinami. Svoj „denný rytmus“ teda v jaskyni prispôsobil svojmu telu. Po čase sa mu rozpadli naučené spánkové vzorce, bol hore aj 36 hodín v kuse, alebo si ľahol spať už po ôsmych hodinách bdelosti. Záver experimentu je fascinujúci: keď Siffremu jeho podporný tím, ktorý na neho dva mesiace dohliadal oznámil, že môže jaskyňu opustiť, Siffre sa domnieval, že ubehol len mesiac. Vnímanie času sa mu scvrklo na polovicu. Siffre experiment ešte párkrát zopakoval, v médiách si vyslúžil označenie „The Caveman“, jaskynný muž. Tento rok podobnú štúdiu zopakovala vo Francúzsku skupina dobrovoľníkov. Okrem iného sa takto dozvedáme, ako asi bude človek reagovať na dlhé cesty vo vesmíre.

Süskind náročky umiestnil román o vôňach a pachoch do 18. storočia, ktoré by sme s prehľadom mohli nazvať smradľavé. Bolo plné hnilobného, stuchnutého, štipľavého, chorobného, mŕtvolného a iného pachu, ktorý vytváralo množstvo ľudí žijúcich pokope v nehygienických podmienkach. Neexistovali splachovacie toalety ani kanalizácia, ústna hygiena a hygiena vôbec, pachy sa prekrývali litrami parfumov a kilami púdru. V lepšej spoločnosti. Medzi chudobnými však smrdeli všetci, takže vlastne nesmrdel nikto. Ľudia boli na stále trvajúci zápach zvyknutí.

Čuch je paradoxne jedna z oblastí výskumu, ktorú neskúma toľko vedcov, ako by si zaslúžila. Okolo čuchu je veľa záhad. Nevieme ako funguje, či molekula vône ako kľúč, ktorý zapasuje do receptorov (kľúčovej dierky), alebo či receptory zároveň skúmajú materiál, z ktorého je kľúč (molekula) vyrobený. Je možné, že receptory nestimuluje len tvar molekúl vône, ale to, ako vibrujú. Nevieme ani odhadnúť koľko vôní je človek schopný rozpoznať, niekde sa uvádzajú tisíce, inde bilióny. Čuchové bunky nie sú len v nose, ale aj prieduškách, dokonca aj v cievach... tých zaujímavostí je násobne viac. Vedeli ste, že základom Chanel No. 5 sú aldehydy? A že za vôňou banánov je chemická zlúčenina amylacetát?

Človek má asi 400 typov čuchových receptorov, pričom ženy majú viac neurónov v čuchovej oblasti mozgu ako muži. Často sa tiež pletie čuch a chuť. Jedlo a pitie ovoniavame s každým sústom dvakrát - najprv vôňu vnímame cestou do nosa (ortonazálny čuch) a potom keď putuje opačným smerom (retronazálny čuch). Mozog spracováva každý z týchto vnemov odlišne. Vďaka tomu chutia odležané olomoucké syrčeky až vtedy, keď sú v ústach. Aj takzvaná „dochuť“ vína je skôr „dočuch“. Pri prehĺtaní pach preniká z hltana do nosa, ale mozog to interpretuje tak, ako by vnem prichádzal z úst. Chuťový vnem je obvykle silnejší až potom, čo sústo prehltnete. Časť mozgu ktorá spracováva vôňu, je navyše spojená s hmatovým vnímaním, čuchový vnem iniciuje vyššiu aktivitu aj v tejto časti mozgu. Krémovosť si napríklad obvykle spájame so sladkým. Nedokážeme rozpoznať čo je sladké čuchom, ale len chuťou. Napriek tomu, ak jedlo vonia vanilkou, považujeme ho za sladšie. Keď niečo vonia mentolom, už vopred očakávame horkastú chuť a chladivý pocit v ústach. Čuchové a chuťové vnemy sa človeku pletú dohromady.

HODNOTENIE

Databazeknih.cz   83 % (1189 hodnotení)

Goodreads.com   4,02 z 5* (376 667  hodnotení, z toho 38 % dalo 5*)

ČBDB.cz   84 % (600 hodnotení)

Amazon.com   4,5 z 5* (3302 hodnotení, 72 % dalo 5*)

Foto: Filmaffinity.com

FILM

Tykwer úžasne pracuje s kamerou, zvukom, obrazom, tempom tak, aby vyjadril pachy. Dvakrát pach napríklad stelesňuje pes, ktorý raz zaňuchá vôňu svoje paničky a druhýkrát naopak pes nezaňuchá Grenouilla lebo ten nemá žiaden telesný pach, čo je samozrejme sci-fi, pretože pach netvorí človek, ale baktérie rozkladajúce pot (najmä Corynebacterium, Propionabcterium alebo Staphylococcus), a že sa vo filme Grenouille potí a potí. Za typický pach potu môžu thioalkoholy a medzi nimi obzvlášť látka s označením 3M3SH.

Rozprávačom príbehu je herec John Hurt, ktorý uvádza, že Jean-Baptiste Grenouille sa narodil v roku 1738 v Paríži, ktoré bolo vtedy najväčšie mesto v Európe (rypnem si, ale nie je to pravda, malo síce 600 000 obyvateľov, ale Londýn bol v tom čase väčší, mal viac ako 630 000 Londýnčanov). V každom prípade budem stále chváliť casting. Ben Whishaw je v hlavnej úlohe mimoriadne uveriteľný, dnes by ste ho asi s ťažkosťami identifikovali ako „Q“ v nových Bondovkách. Excelentná je aj Karoline Herfurth, ktorá stelesňuje nielen „pachovú krásu“, ale aj telesný ideál tej doby.

Vo filme sú výborné zvládnuté reálie Paríža bez ciest, blato, kožné choroby, garbiarske remeslo, bitky, vraždy, aj popravy. Dej verne kopíruje knihu, vynecháva iba zopár nepodstatných detailov a udalosti. Dustin Hoffman ako taliansky parfumér Baldini je úplná castingová lahôdka. S jeho obrovitánskym nosom využil potenciál naplno. Je možné, že Baldini má svoju reálnu predlohu. René Bianchi žil a pôsobil na dvore francúzskeho kráľa Henricha II. pod pseudonymom René Le Florentin. Bol dodávateľom aj pre Katarínu Medicejskú, pre ktorú pracovali najlepší parfuméri a rukavičkári z mesta Grasse. Film našťastie vznikol v roku 2006 a tak si v ňom mohol zahrať Alan Rickman (nie je to síce životná úloha typu Hans Gruber alebo Severus Snipe, ale Rickman hrá presvedčivo). Pravdou je, že hry na skrývačku v kríkovom labyrinte patrili medzi obľúbené kratochvíle vrchnosti, ale v knihe sa o tom nepíše.

Grenouille si v jaskyni uvedomí, že nemá vlastný pach. Ľudia sa pritom spoznávajú na základe „chémie“, pachu. Čím sú si ľudia geneticky vzdialenejší, tým lepšie medzi nimi „funguje chémia“. Grenouilla preto zaujímajú vône, chce ich uchopiť, zmocniť sa ich a nehľadí na nič ostatné.

Scéna na námestí je takmer dokonalá a som rád, že sa toho producenti nezľakli. Tu je zaujímavé podotknúť, že čuch je jediný zmysel, ktorý nemá ako prostredníka medzi ním a mozgom hypothalamus. Ak čosi zavoniame, informácia prechádza priamo do čuchovej kôry ležiacej neďaleko hipokampu, kde sa formujú spomienky.

Hoci bol film nominovaný v rôznych súťažiach, nepodarilo sa mu získať veľa cien, až na "drobnosti" ako Bavarian Film Awards: Best Director, Best Production Design (2007) a Undine Awards, Austria: Best Young Supporting Actress (Karoline Herfurth) (2007).

HODNOTENIE

Filmová databáze  78 % (448 hodnotení)

CSFD.cz  78 % (34 085 hodnotení)

IMDB.com  7,5 z 10 (240687 hodnotení)

Amazon.com  4,6 z 5 (2561 hodnotení a 80 % dalo 5*)

MOVIE OR BOOK

Napriek Tykweromu režijnému majstrovstvu, skvelej hudbe (komponovalo ju známe trio Tykwer – Klimek – Heil a nahrala Berlínska filharmónia) a pomerne presnej adaptácii, je kniha plnšia, detailnejšia a doteraz zrejme jediná svojho druhu. Kvitujem, že filmári sa nezľakli ani surových scén a orgií, i keď sú nasnímané tak, aby nebolo vidno nič explicitné. Kniha vychádza opakovane v rôznych edíciách, Wikipedia uvádza, že sa predalo 12 miliónov kópií a kniha bola preložená do 46 jazykov. Ideálne je najprv si prečítať knihu a umocniť dojem z nej filmom.

ČO ČÍTAŤ A POZERAŤ ĎALEJ?

Ukrajinský seriál, ktorý u nás bežal pod názvom „Ňuchač“ (2013-2019). K téme snáď len faktografická literatúra, napríklad Narcis a miazma (2004), Nos neschováš (2017). O zmysloch a aj čuchu je skvelá kniha Destero smyslů (2021) Prípadne si rozšírte obzory veľmi dobre napísanou knihou Dejiny čistoty a hygieny (2011). Existujú aj publikácie venujúce sa čisto len parfumom, napríklad Parfém - trochu jiný... (2009).

* SPOILERY *

* Grenouillova matka nebola obesená ako vo filme, ale sťatá.

* Grenouille putoval najprv cez faru a od dojky a až potom do sirotinca Gaillardovej. To film vynechal. Gaillardová zomrela sama, keď mala takmer 90 rokov, vo filme ju na ulici podrežú zlodeji.

* Giuseppe Baldini, parfumér, nikdy nič vlastné nevynašiel. To sa vo filme nespomína...

* Grenouille Baldinimu nenadiktoval len 100 vzorcov, ale 600 podľa knihy.

* Prvého zabil brašnára, parfum získaný z jeho pozostatkov vylial. 

* Film neukazuje ako dlho bol Grenouille v jaskyni. V knihe je uvedených 7 rokov.  

* Na výstup v Grasse minul iba jednu jedinú kvapku, tvrdí kniha. Vo použije ultimátny parfum viackrát.