Kniha „Ostře sledované vlaky – Bohumil Hrabal“ alebo film „Ostře sledované vlaky“?

Celý román je pretkaný takým tým originálnym českým švejkovským humorom, humorom mestskej kaviarne, humorom cez slzy. Vykresľuje malého českého človeka s jeho ľudskými potrebami a problémami v ťažkých časoch Protektorátu.

Foto: Juraj Púchlo

 

KNIHA

Čítal som vydanie knihy z roku 1970 s fotografiami z filmu. Vydal to Československý spisovatel v Prahe. Dej sa odohráva v roku 1945 niekde blízko Prahy, i keď Hrabal nešpecifikuje kde. Vojna už pomaly končí, Nemci sú vytláčaní zo strategických pozícií, ale stále spolu so svojimi riťolezmi nechcú vzdať vlády v Protektoráte.

Hrabal má svojský prejav. Používa veľa staromódnych výrazov a niektoré vety som si musel prečítať aj trikrát, než som pochopil kontext. Prejav v kombinácii s naivným jazykom rozprávača, mladého Miloša Hrmu vyznievajú aj brutálne udalosti II. svetovej vojny ako úplne bežné príbehy zo života. Dvadsaťdvaročný Elév Hrma má frajerku, ale na rozdiel od výpravcu Hubičku, je ešte stále panic. Práve peripetie so stratou panictva, sklamanie z prvých romantických nezdarov a mladícky čin v štýle Goetheho Werthera sú nosným príbehom novely. Dôležitejším odkazom sú však ostro sledované vlaky. Vlaky s ustupujúcimi Nemcami. S muníciou a vojenskou technikou.

V novele je množstvo čitateľovi blízkych a takpovediac archetypálnych dvojíc: starší a mladší kolega, učiteľ a žiak, dobrý a zlý nadriadený, malý človek s malými problémami a veľká (úradnícka, vojenská, štátna) mašinéria. Práve kontrast cimrmanovského človiečika, tej „smějíci se bestie“ a Wehrmachtu vo vlakoch je to, čo dáva príbehu váhu. Podobne ako v Rollandovom románe Peter a Lucia čitateľ tuší, že vojna vzťahom a láske nebýva naklonená. V prípade naivného a dobrosrdečného Miloša Hrmu a jeho frajerky Mášenky je to obdobné.

Hrabal preskakuje v deji raz vpred a raz vzad, ako keby príbeh rozprával nezastaviteľný Josef Švejk. Napriek tomu chronologicky drží pokope a na niečo vyše sto stranách je ľahké sa zorientovať. Celý román je pretkaný takým tým českým švejkovským humorom, humorom mestskej kaviarne. Ukazuje malého českého človeka s jeho ľudskými potrebami a problémami v ťažkých časoch Protektorátu. Zároveň paroduje „rektálne horolezectvo“ českých nacistických prisluhovačov, ktorí si neváhajú zmeniť meno – ako Zednicek  –  a do bodky sa riadiť nemeckými nariadeniami.

 

HODNOTENIE

Databazeknih.cz 69 % (3024 hodnotení)

Goodreads.com 3,82 z 5* (7209 hodnotení, z toho 26 % dalo 5*)

ČBDB.cz 72% (1557 hodnotení) 

Amazon.com 4,3 z 5* (37 hodnotení, 61 % dalo 5*)

Foto: Juraj Púchlo

FILM

Skvelý výber hercov, do hlavných úloh, ba dokonca aj pre jednotlivé „štěky“. Rukopis nedávno zosnulého Jiřího Menzela (5.9.2020) je nezameniteľný. Máte pocit, že sledujete Postřiny, Vesničko má středisková či Na samotě u lesa, ale v čiernobielom vydaní. V jednej relácii Jaromír Hanzlík povedal, že pôvodne nechcel hrať hlučného švagra v Postřižinách, ale Menzel ho presvedčil, že ľudia si tiež nevedeli predstaviť Václava Neckářa ako Miloša Hrmu a dnes je s touto úlohou bytostne a navždy spojený. Rovnako tak je Hanzlík dokonalý a nezabudnuteľný a Postřižiny sú vďaka nemu oveľa zábavnejší film. Mimochodom Postřižiny sú ďalšou adaptáciou románu Bohumila Hrabala, ktorý Menzel sfilmoval. 

Vráťme sa ale k ostro sledovaným vlakom. Výpravca Hubička (Josef Somr) je taká iterácia Josefa Švejka, ktorý sa v robote nepretrhne, hľadá, akoby si ju spríjemnil predstavami, spánkom, pečiatkovaním zadočkov telegrafistiek... Výborne je obsadený Zednicek, ktorého zahral Vlastimil Brodský. Sympatizanta nacizmu nehral prvýkrát (zopakoval si to vo filme Zítra ráno vstanu a opařím se čajem, 1977). Opäť to ukazuje, že niektorí ľudia budú natoľko „prispôsobiví“, že si zmenia aj priezvisko, aby mohli slúžiť aktuálnej vládnej moci. Sám Menzel tvrdil, že „darebák hrající darebáka není zajímavý". Preto si do úlohy snaživého kolaboranta vybral Brodského, ktorý bol dobrák a miernej povahy.

„Víte, co jsou Češi? Smějící se bestie.“ – hovorí Brodský v úlohe Zedniceka. Citát vraj povedal Reinhard Heydrich. A o tom je celý film a vlastne aj román. Česi brali situáciu za Protektorátu s nadhľadom a humorom, používali humor ako zbraň. Ako napísal magazín Respekt práve Menzel pomáhal budovať „ideál pohodového češství“. Film teda nie je paródiou na hrdinov, ale ukazuje spôsoby českého odboja, bez zbytočného pátosu, propagandy alebo glorifikácie. Niektorí mu práve toto vyčítajú, ale myslím si, že to bolo cieľom. Aby obyčajné problémy, humor a dialógy kamuflovali záškodnícke akcie a neobyčajné hrdinstvo. V tejto súvislosti azda môžem spomenúť zrejme prvého českého komixového hrdinu a urbánnu legendu. Pérák je popisovaný ako  muž s pružinami (pérami) na topánkach, maskou a svietiacimi červenými očami. Pérák škodil Nemcom a kolaborantom, keď ho naháňali, tak im unikal pomocou mohutných skokov.

Ostře sledované vlaky získali v roku 1968 Oscara za najlepší zahraniční filmy a boli v rovnakej kategórii nominované aj na Zlatý Glóbus. O rok neskôr film získal nomináciu na filmové ceny Britskej filmovej a televíznej akadémie BAFTA v kategóriách Najlepší film a Najlepšia hudba.

 

HODNOTENIE

Filmová databáze 82,2 % (320 hodnotení)

Rottentomatoes.com Tomatometer 100% (Audience Score 87 %, počet hodnotení 4873)

CSFD.cz 83% (20 425 hodnotení)

IMDB.com 7,7 z 10 (11 168 hodnotení)

Amazon.com 4,1 z 5* (40 hodnotení, 55% dalo 5*)

 

 

MOVIE OR BOOK

Keďže Menzel a Hrabal tvorili film spoločne počas dlhých prechádzok, nemožno posudzovať, či je lepší alebo horší ako knižná predloha. Určite je iný. Svojský. Faktom je, že je oproti knihe viac lineárny a menej retrospektívny. Niektoré repliky sú pridané, iné verne odcitované z predlohy. Ak máte radi Menzelovu tvorbu, nájdete tu opakované hlášky, poetiku každodennosti, absurdity, vtipný strih aj skvelú hudbu. Či si z dnešného pohľadu zaslúžil Oskara? Domnievam sa, že áno, mnohé techniky sú súdobé a človek si pri sledovaní neuvedomí, že film má už 65 rokov.

 

 

ČO ČÍTAŤ A POZERAŤ ĎALEJ?

Ako som už načrtol, Ostře sledované vlaky nie sú jedinou spoluprácou Menzela a Hrabala. Chronologicky spomeňme Skřivánci na niti (1969, premiéra 1990), Postřižiny (1980) a Slavnosti sněženek (1983). Určite nemožno zabudnúť na trio Menzel – Svěrák – Smoljak, ktoré má na svedomí kultové filmy "Nasamotě u lesa" (1976) a "Vesničko má středisková" (1985). Druhý spomínaný bol nominovaný na Oskara. Výborné filmy z obdobia II. svetovej vojny sú „Musíme si pomáhat“ (2000) a „Želary“ (2003). Z novších počinov titulov stoja za pozretie české snímky "Nabarvené ptáče" (taktiež podľa knižnej predlohy, 2019) a "Ve stínu" (2012) o Sudetských Nemcoch. V istých momentoch mi Ostře sledované vlaky pripomenuli Jakubiskov film „Sedím na konári a je mi dobre“ (1989).

 

 

 

 

 

* SPOILERY *

* Replika „Víte, co jsou Češi? Smějící se bestie.“ v knihe nie je.

* Film vynecháva detaily zo životopisov Milošovho otca, deda a pradeda.

* Záver je iný, brutálnejší, v knihe Miloš bojuje s Nemcom na násype mimo vlaku. Navzájom sa postrelia a napokon Miloš Nemca zabije výstrelom do oka.