Kniha „Piata loď – Monika Kompaníková“ alebo film „Piata loď“?

Filozof by povedal, že zlo je tu preto, aby sme mohli rozoznať dobro. Lenže v realite máme dobro a takzvané „dobro“. Naučiť sa rozlišovať medzi nimi je úloha na celý život. Piatu loď budem hodnotiť veľmi subjektívne, nakoľko nosná časť deja sa odohráva v časoch, keď som sám bol dieťaťom. Druhým osobným momentom sú kľúčové miesta a reálie, v ktorých blízkosti už niekoľko rokov žijem. Napokon je tu tretí rozmer, a síce, že sám som rodičom. 

foto Juraj Púchlo

KNIHA

Našťastie Piata loď je ten druh knihy, ktorá nepotrebuje nejaké počiatočné podmienky nastavenia mysle, veku a bydliska, aby ste si ju naplno užili. Ak vás chytí, tak vás nepustí až do konca a bude to trvať možno deň, dva. Prečítať necelých dvesto strán. Zážitok zostane oveľa dlhšie.

Kniha vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Koloman Kertész Bagala. Som hrdým majiteľom piatej (aká symbolika!) edície z roku 2017, ktorú vydalo Artforum v limitovanej edícii s filmom a soundtrackom. Púšťam si filmovú hudbu a píšem.

Autorka má vycibrený štýl, žiadna veta nie je náhodná, nenájdete tu slovnú vatu. Mnohé výrazy by vám softvérový textový editor podčiarkol ako neznáme. Prirovnania sú mimoriadne trefné, napríklad „mokrá handra zabudnutá v kúte“, „žltkastú kožu, ktorá pripomínala pokrčený voskový papier z mäsiarstva“. Dej napriek častým návratom do minulosti a popisom snov a predstáv plynie ako loď plávajúca po prúde. Priamočiaro, niekedy až drsne a surovo popisuje to, čo každý pochopí, hoci je to opísané jazykom dieťaťa v dobách (nie až tak dávno) minulých. Niektoré postavy sú vykreslené hlbšie, iné plytšie, ale stále dostatočne. A čitateľovi to stačí. Generácia nazývaná Husákove deti pravdepodobne na každej dvojstrane zažije „aha moment“. Nechýba tu socialistická minulosť, tlak okolia, školy a štátu na to, čo je „dobré“ a „správne“ pre spoločnosť a pre jednotlivca. Nuansy hromadného bývania a fenomén panelákových sídlisk, ktoré zabetónovali individuálne potreby. Príchod ranného kapitalizmu, televízie, MTV, nutelly, hypermarketov a rastúca dostupnosť alkoholu, drog a sexu (hoci sa hovorí o najstaršom povolaní a drogy tu boli stále, panelákové sídliská poskytli dokonalú anonymitu davu).

Postavy majú úplne prirodzené a ľudské potreby. Túžia po sebarealizácii, uznaní okolia, niekedy až kruto egoisticky. Vzdorujú autoritám, chcú sa podvedome odtrhnúť od rodičov a byť lepší alebo aspoň iní ako oni. Aspoň raz za čas chcú porušiť zaužívané pravidlá. Sú zvedavé, chcú nájsť sami seba, dôvod a zmysel bytia. Nechcú byť príťažou a nechcú mať nikoho na príťaž. Znovu sa stretávame s filozofickým problémom definície šťastia, slobody „od niečoho“ a slobody „k niečomu“. Niektoré slobodné rozhodnutia sú nezvratné. Niektoré racionálne rozhodnutia, sú rozumné len zdanlivo. Sú vypočítavé a neľudské. Niektoré rozhodnutia nemožno ponechať na náhodu, na náhodný pád plechovky od piva zo schodov. Na niektoré rozhodnutia musí dieťa dozrieť, nabrať skúsenosti. Nestačí, ak bude kopírovať správanie a návyky dospelých. Najmä ak ide o návyky a príklady negatívne. Dospelým postavám románu vyhovuje rutina vzájomnej nevšímavosti a obchodne-rodinné vzťahy plné manipulácie, vydierania a neistoty. Deťom nie. Deti sú ako loďky na rozbúrenom mori. Potrebujú istotu a teplo prístavu. Nielen vysnívaného, ale aj reálneho. A medzitým všetko plynie, panta rhei, roky pribúdajú. Minulosť má vplyv na súčasné udalosti a motivácie.

Znovu sa presviedčame o tom, že materiálne zabezpečenie ani vysoký sociálny status nenahradia rodičovskú lásku. A lásku alebo aspoň náklonnosť vôbec. Peniaze aj kariéra sú ľahko pominuteľné, city a hlboké diery po nedostatku citov zostávajú do smrti. Jednej. Druhej. Alebo tretej, ak dieru nezapláta láska partnerská. 

Piata loď je prvým románom spisovateľky Moniky Kompaníkovej a je inšpirovaný skutočnou udalosťou, ktorá sa stala v Čechách. Ako uvádza Artforum v roku 2011 získal román prestížne literárne ocenenie Anasoft litera, bol preložený do nemčiny, češtiny, poľštiny, bulharčiny, arabčiny, maďarčiny, v Chorvátsku vyšiel v sérii tridsiatich súčasných európskych románov, pripravuje sa rumunské vydanie.

Hodnotenie

Databazeknih.cz -  84 % (62 hodnotení)

ČBDB.cz 89 % ( hodnotení)

FILM

Film na motívy knihy bol uvedený v roku 2017. Réžiu a scenár (spolu s Marekom Leščákom) podujala šesť rokov po úspechu knihy menej známa režisérka Iveta Grófová. Pravdepodobne bolo zámerom tvorcov a autora hudobné sprievodu Mateja Hlaváča, aby úvodnú skladbu naspievala Katarína Kubošiová a.k.a. Katarzia a vokály robil Juraj Benetin z kapely Korben Dallas (Katarzia je z gréckeho Katharsis = očistenie, oslobodenie, vnútorná očista, predovšetkým zážitkom). Osobne mi skladba nesadla, zato šesť ďalších inštrumentálok si rád pustím znovu a znovu. Vo filme zaznie aj hitovka „Hey Now“ od Peter Bič Project, ale na soundtracku nie je. Mimochodom skladby sú pomenované podľa strán z knihy: Piata, Tridsiatapiata, Sedemdesiataprvá atď., čiže filmový soundtrack slúži zároveň ako knižný.

foto: Juraj Púchlo

Na rozdiel od knihy sa vo filme viac prelína fantázia so skutočnosťou (spomínaná vnútorná očista zážitkom). Je tu viac náznakov ako vysvetlení, napríklad chýba opis komplikovaného pozadia vzťahu babka Irena a Lucia a vysvetlenie, prečo sa film volá „piata loď“ (to zámerne zamlčím, prečítajte si knihu). Perfektný bol sterilne biely byt rodičov malého Kristiána, ktorý vizuálne dokreslil prehnanú starostlivosť o jedináčika. Za pozitívne považujem to, že film zasadili do súčasnosti a nemalo to vplyv na príbeh, hoci pôvodne sa odohrával niekedy po revolúcii v deväťdesiatych rokoch, lebo ešte postavy platia korunami. Režisérka si bola dobre vedomá toho, že film stojí a padá na detských hercoch, vrátane dvoch dojčiat - dvojičiek. Casting bol predo údajne zdĺhavý a „užšie“ finále na postavu Jarky pozostávalo zo 100 dievčat. Ako je vidno z bonusov na DVD, natáčanie s deťmi nie je vôbec jednoduché. Vanessa Szamuhelová (Jarka) a Matúš Bačišin (Kristián) však zahrali dôstojne a uveriteľne.

Dĺžka filmu 85 minút je adekvátna. Oceňujem prácu s kamerou (Denisa Buranová), vizuálne efekty (Jakub Goda) a najmä výber lokalít blízkych až rovnakých ako v knižnej predlohe. Ako pre Pravdu povedala Monika Kompaníková „Knihu som písala, keď som bola na materskej a čakala som druhého syna. Tie dva roky som veľa času trávila vo vinohradoch, takže som opisovala prostredie, ktoré som dobre poznala.“ Filmári síce uvažovali na inou lokalitou, ale nakoniec zostali v Bratislave. Napokon nevyhli sa ani dejovým skratkám a pre Bratislavčanov celkom úsmevným nezmyslom – napríklad rýchlik do Prahy určite nejazdí zo železničnej stanice Vinohrady (potrebné je ísť na Hlavnú stanicu) a už vôbec nie opačným smerom. Ale to sú detaily, ktoré vo výslednom dojme z filmu nehrajú úlohu.

O kvalitách filmu Piata loď hovorí aj množstvo ocenení. Mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale 12. februára 2017, kde získal Krištáľového medveďa za najlepší film sekcie Generation Kplus. Režisérka Iveta Grófová si prevzala tiež Cenu Berounský medvídek TRILOBIT 2018, ktorú udeľuje Detská porota za audiovizuálne dielo pre detského diváka.

HODNOTENIE

ČSFD.cz 63 % (897 hodnotení)

iMDB.com 6,8 z 10 (131 hodnotení)

Čo čítať a pozerať ďalej?

Ako prvá kniha mi spontánne napadla My deti zo stanice ZOO od Christiane F. Hneď druhá Memento od Radka Johna. Niekto by v nej našiel aj paralely s čítankovou novelou Kto chytá v žite od J.D. Salingera, ďalší by videl podobnosti v detstve za socíku opísané v Mexickej vlne od Maxima E. Matkina. Niektorí recenzenti odporúčajú aj knihu Nejlepší pro všechny (Petra Soukupová) alebo román Betonová zahrada (Ian McEwan). Rozhodovanie o vážnych veciach na základe náhodnej udalosti („pozoruj znamenia“) mi pripomenulo rozsiahly román Kostkař (George Cockcroft). Silno odporúčam knihy písané z pohľadu dieťaťa, od Chlapec v pásikavom pyžame (John Boyne) až po Čudná príhoda so psom uprostred noci (Mark Haddon).

Detstvo, ktoré je poznačené socializmom, opisujú filmy Báječná léta pod psa (1997), Pupendo (2003), Good Bye Lenin (2003) a Kolja (1996). Tvrdšie sa s režimom a útrapami rodiny za socíku vysporiadal film Kawasakiho ruže (2009). V istých momentoch som si spomenul aj na japonský film Okuribito (Odchody), ktorý je tiež o vzťahu (otec a syn), má skvelú hudbu a kameru.

Movie or Book

Film a hudbu k filmu vnímam ako kvalitnú vizuálnu a hudobnú nadstavbu knihy „Piata loď“. Pre úplné pochopenie súvislostí, motivácie a vzťahov je lepšie prečítať si najprv knihu. Film je umeleckou prácou s kamerou a detskými hercami, nezobrazuje kontroverzné pasáže knihy a vynecháva niektoré postavy. Ani kniha nie je úplne bez chyby - na strane 27 objavil typografickú chybu, je tam vo vete zabudnuté číslo 52. Gramatická hrúbka unikla korektorom na strane 11, kde je slovo „neumitú“ s mäkkým „i“.  Nemá to vplyv na celkový mocný zážitok. Ako som už spomenul, ak vás kniha chytí, tak už vás nepustí až do konca.  

*SPOILERY*

Z filmu vypadli dve mužské úlohy. Starý otec Miletič, ktorému patrí záhrada s chatkou a ktorý emigroval do Rakúska a Peter, otec Jarkinej kamarátky, do ktorého sa Jarka zamiluje. V knihe celý príbeh aj s retrospektívami rozpráva už ako dvadsaťročná.

Babku Irenu vo filme našla Jarka v obývačke, ale v knihe ju nájde už mŕtvu nahú v kúpeľni.

Debata Lucie a Jarky pred pohrebom prebehla u nich doma, za asistencie alkoholu. Lucia tam opisuje udalosti, ktoré predchádzali jej otehotneniu a reakciu Ireny na ňu a vnučku. Vo filme sa rozhovor odohráva v soláriu.

Šikanovaného Kristiána vo filme nájde Jarka visieť za ruksak a zoberie ho do chatky. V knihe je to inak, tam na neho naďabí v električke. Kristián je na úteku z domu aj s ukradnutou 1000-korunáčkou (vo filme vytiahne 20 eur z ponožky).

V knihe mŕtveho čierneho kocúra nájde a pochová Jarka sama. Neskôr je tam spomenutá aj partia chlapcov, ktorá sa chystá na rovnaký obrad s inou mačkou, čo Jarka sama pre seba komentuje, že už svojho kocúra pochovala.