Kniha „Džentlmen v Moskve – Amor Towles“ alebo seriál Džentlmen v Moskve?

Chápem, že čítať knihu Džentlmen v Moskve v kontexte nedžentlmenských a od roku 2022 strašne neľudských manierov Moskvy, nemusí sedieť každému. Napriek tomu ide o skvelú knihu a výborný seriál. Blob obsahuje spoilery.

Foto: JP

KNIHA

Kniha vyšla v roku 2016 a zachytáva obdobie rokov 1922 až 1954. Teoreticky by sa dej mohol odohrávať v inom hlavnom meste, len by chýbali zápletky tak charakteristické pre Rusko, nástup boľševikov a nútené „domáce väzenie“ pre tzv. bývalého človeka. Baróna Alexandra Iľjiča Rostova. Autora údajne inšpiroval pobyt v Ženevskom hoteli v roku 2009. Tam niekde vznikla idea, že ako by to asi vyzeralo, keby niekto žil v hoteli permanentne a z donútenia. Neskôr si robil rešerš a narazil na inštitút „domáceho väzenia“ v Rusku.

Román sa v roku 2016 dostal do finále Goodreads Choice Awards v kategórii Historical Fiction. Medzi svoj výber kníh ho zaradil Bill Gates. Pýši sa komerčnými úspechmi, „nálepkami“ New York Times Bestseller, Washington Post Bestseller a Wall Street Journal Bestseller. Dlho som mal knihu vo wishliste aj v súvislosti s tým, že sú tam zachytené niektoré princípy stoicizmu. Ďalší rok a pol strávil v čítačke ako e-book. Vyšiel v češtine vo vydavateľstve Vyšehrad (2022) a na Slovensku ho vydal Tatran už v roku 2018.

Veľmi ma zaujímalo, ako sa autor popasoval so zápletkou, že sa dej bude odohrávať prevažne v jednom hoteli. Zápletka to nie je nijak inovatívna, Robinson Crusoe tiež uviazol na opustenom ostrove. No ostrov a hotel (i keď robustný ako zámok), sú predsa len rozdielne prostredia. Napokon sa s tým Towles vysporiadal nie úplne prekvapujúcim spôsobom, teda najmä spomienkami, vysvetľovaním historických udalostí a preskakovaním rutinného života v hoteli o roky vpred. Páči sa mi, že dejová linka je stále zviazaná s hotelom Metropol a Rostovom, Towles od nej neodbočuje ďaleko. Dejinné udalosti mimo hotela a spomienky sa dotýkajú samotného diania v hoteli viac či menej okrajovo. Niekedy sa prejavia nedostatkom surovín a hostí. Inokedy strhnú súdruhovia vignety z fliaš. O pár rokov neskôr je Metropol zásobený svetovými lahôdkami, aby zahraničným hosťom ukázali, že Rusku žiaden hladomor nie je. Na Ukrajine pritom zomierali tisíce ľudí. Samotný hotel Metropol reálne existuje a zohral v dejinách svoju rolu (pre hĺbavejších článok v angličtine). Hotel otvorili v roku 1905 a medzi prvé hotely, ktoré mali ústredné kúrenie, teplú vodu, telefóny na izbách, medzinárodné noviny v halách, medzinárodnú kuchyňu v reštauráciách a americký bar. Neďaleko stojaci obchodný dom CUM (zkratka Центральный универсальный магазин) privítal nakupujúcich v roku 1908. Spomína sa aj v románe s bol niečím ako Tuzex. Nakupovali tam spočiatku len vyvolení funkcionári a zahraniční turisti.

Na autorov štýl si treba privyknúť, no rýchlo som si ho osvojil a napokon aj užíval. Šetril som si stránky, hoci ku koncu už to bolo napínavé. Keďže to bolo moje prvé stretnutie s autorom, netušil som, ako sa román skončí. Či to náhodou nebude mať taký „ruský koniec“, lebo pričasto spomínal Annu Kareninu. Pri opisoch jedla som slintal a pri vzájomnom špičkovaní Alexandra a Niny (neskôr Sofie) som sa aj nahlas zasmial.

So skromným počtom osôb dokázal autor vyčarovať príjemný román, ktorý je čiastočne vzťahový, no zachytáva aj špionáž, úplatkárstvo, donášanie, znárodňovanie a ďalšie nuansy ruského života a ruskej duše. Mnohé strasti života mi neboli úplne známe, i keď sme ich čiastočne zažili v socializme (napr. povyšovanie za zásluhy, nie za pracovné schopnosti). Stále platí okrídlená veta, že v Rusku sa za sto rokov neudeje nič a za rok všetko. Pôvodný citát sa pripisuje Leninovi: „Sú desaťročia, keď sa nič nedeje, a sú týždne, keď sa stanú desaťročia.“ Paradoxne, Lenin je roky po smrti, no leninizmus (a vodka) ovládajú Rusov dodnes.

Towles svoj román vystaval skvele. Jeho štruktúru, zámerné odbočky / doplnky cez odkazy na koniec kapitoly, až po dejové zvraty, odchody a návraty postáv. Máločo sa dá v zmysle spisovateľskej zručnosti novele vytknúť. Napokon Towles vyštudoval anglický jazyk na Yalovej univerzite a magisterské štúdium na Stanfordskej univerzite.

Až po čase vyplávajú niektoré otázky, ktoré snáď mohli byť zodpovedná v rámci deja. Rostov nebol chorý a ani vážne zranený, napriek jeho aktivitám a pokročilému veku. Vďaka prísnej cenzúre by v reálnom živote nevedel viaceré veci zariadiť prostredníctvom listov a poslíčkov (a ani zlata). Otázkou zostáva, prečo nikomu nebolo podozrivé, odkiaľ má Rostov celé dekády peniaze, keď mu fakticky všetko zabavili. Že ho za tie roky nikto neudal. Úzky okruh Rostovových priateľov z personálu mu bol oddaný, napokon neraz sa im ušlo tučné prepitné či všimné a na záver aj malé imanie. Neskôr voči udavačom pravdepodobne zasiahol Osip Ivanovič Glebnikov.

Ako správne poznamenali členovia a členky BUK:KLUBU, chýbajú tu negatívne javy „domáceho väzenia“. Je to celé písané s nadhľadom aristokrata, keďže sám autor je z dobre situovanej rodiny. Takpovediac sa narodil „so zlatou lyžičkou v ústach“ a sám zarobil na Wall Street dosť na to, aby mohol iba slobodne písať a cestovať. Do postavy Rostova teda čiastočne premieta aj svoj život. Rostov cituje výrok de Mantaigneho, že „najzjavnejší znak múdrosti je ustavičná veselosť“. Dodám, že Michel Eyquem de Montaigne bol francúzsky renesančný mysliteľ, humanista a skeptik, zakladateľ nového literárneho žánru – eseje.

Až na pár epizód nemal Rostov nijaké prejavy ponorkovej choroby. Zrejme aj vďaka tomu, že mal univerzálny kľúč, mohol chodiť na strechu a do izieb s výhľadom v obrovskom hoteli. Zároveň sa denno-denne menili hostia. Stále mal kontakt s novými ľuďmi, často cudzincami. Menu v reštauráciách najprv poznal naspamäť, potom ho už pomáhal vytvárať a usádzať hostí. Našiel zmysel svojho poslania v odovzdávaní svojich poznatkov Osipovi, Nine a neskôr Sofii. Človek z inej spoločenskej vrstvy by sa možno zosypal po prvom mesiaci nedobrovoľného pobytu v hoteli, no Rostov si zachoval aristokratický nadhľad. Džentlmen v Moskve je predovšetkým román o nezdolnosti ducha, Rostov sa nenechal boľševikmi zlomiť. Napokon sám tvrdí, že „ak sa človek nevysporiada s okolnosťami, okolnosti sa vysporiadajú s ním.“

HODNOTENIE

Databazeknih.cz 89% (850 hodnotení)

Goodreads.com 4,32 z 5* (684 451 hodnotení, z toho 53 % dalo 5*)

ČBDB.cz 86 % (209 hodnotení, 56 % dalo 5*)

Amazon.com 4,6 z 5* (143 257 hodnotení, 73 % hodnotiteľov dalo 5*)

Zdroj: IMDB.com

SERIÁL

Seriál má rozprávačku Sofiu, rozprávačom teda nie je len Rostov sám. Spočiatku má osemdielne spracovanie temnejšiu atmosféru než román, miestami aj smutnejšiu, dojímavejšiu. Sú tam okrem spomienok zachytené aj predstavy Rostova a ďalších. Pripomína to Jakubiskove filmy, ktoré majú podobný nádych melanchólie a magického realizmu. Páči sa mi, že spomienky sú natočené akoby starou kamerou vo formáte 4:3, pričom súčasný dej je štandardne 16:9.

Gruzínec Osip vystupuje v seriáli od začiatku. Naopak princ Nikolaj je veľmi skratkovito predstavený, pričom v knihe sa objavil viackrát. Viaceré postavy sa nezhodujú s predlohou, ani len vizuálne. Recenzenti seriálu vyčítajú najčastejšie náhodné obsadenie postáv osobami tmavej pleti. V Rusku síce existovala tradícia tzv. „arapov“ – ľudí afrického pôvodu, ale tí slúžili na dvore ako pážatá, osobní sluhovia či vojenskí dôstojníci. Mimoriadne zriedkavo ako šľachtici, teda ako Miška v seriáli. Našiel som, že v Rusku žil istý Abram Petrovich Hannibal (1696–1781), ktorý zrejme pochádzal z Kamerunu alebo Etiópie a je predkom Alexandra Puškina. Ďalší dobre zdokumentovaný muž tmavej pleti bol Frederick Bruce Thomas (1872–1928) bol Američan, ktorý sa stal prominentným podnikateľom v zábavnom priemysle v Moskve a neskôr v Istanbule. Avšak dodnes sa Rusi delia na kasty, pôvod je tu dôležitý aj v 21. storočí.

Vráťme sa ale k seriálu. Ten bol odvysielaný na streamovacej platforme Paramount+ v prvej polovici roku 2024. Ewan McGregor bol jedným z výkonných producentov a bravúrne zahral Rostova. Podstatne väčší priestor ako v románe dostáva herečka Anna Urbanova, čo je do istej miery pochopiteľné, lebo ju hrá Mary Elizabeth Winstead, druhá to manželka Ewana McGregora. A hrá ju skvele. Trocha ma hnevá, že tu explicitne nezaznelo, ako sa tak dlho Anna udržala na výslní. Že to bolo najprv pre svoju krásu, v ére zvukového filmu vďaka hlbokému hlasu a neskôr vďaka svojmu vyššiemu veku, lebo hrala matku - úderníčku, metaforicky Matku Rus, čo imponovalo komunistickým potentátom.

Poznačil som si, že piata a šiesta časť sú asi vrcholom seriálu, nakoľko tu perfektne funguje chémia medzi Alexandrom a Sofiou – ako malou, tak aj neskôr s tínedžerkou, či skôr mladou dámou. Seriál všeobecne ukazuje veľké radosti aj starosti okolo detí a vzťahy medzi ľuďmi v hoteli. V knihe tento rozmer ide na pozadí deja, ale je jasné, že za tri dekády sa ľudia dobre spoznajú.

Hudba je jeden zo svetlých bodov seriálu, a to vrátane úvodnej titulkovej. Navodí atmosféru podobnú knihe, dobre sprevádza dej, malé radosti, ale aj smútok, nostalgiu či rebelantstvo.

Škoda, že záver seriálu bol skratkovitý a nekonzistentný. Kým predtým graficky ukazovali, koľko dní strávil knieža v „domácom väzení“, v posledných častiach táto grafika úplne chýba. Mnohé línie nie sú dovysvetlené, napr. čo sa stalo s Glebnikovou dcérou, ako skončili synovia personálu, ktorí odišli bojovať v II. sv. vojne a podobne. Úplne vypadla epizóda, kedy Miška spísal knižku s citátmi o chlebe, od Biblie až po súdobých autorov. To bola pritom jedna z najsilnejších pasáží.

Towles správne ukazuje, že ak chce človek prežiť Rusko, musí tam žiť úplne sebestačne, v izolácii, takpovediac na samote u lesa alebo musí emigrovať. Mnohých si ale Rusko našlo aj v emigrácii. Lev Davidovič Trockij zahynul v Mexiku v roku 1940, keď ho zabil Ramón Mercader, nájomný vrah s väzbami na sovietsku rozviedku.

K fenoménu domáceho väzenia mi ešte napadá iný fenomén „dobrovoľného domáceho väzenia: Hikikomori pochádza z Japonska a označuje dlhodobé, extrémne sociálne stiahnutie. Človek sa obvykle uzavrie doma, nezriedka v jednej izbe, minimalizuje kontakt so spoločnosťou, rodinou aj prácou/školou. Takáto izolácia trvá aj viac ako pol roka, človek komunikuje online, telefonicky, objednáva si donášku jedla. Je to výsostne neprirodzený stav, naše mozgy sa za ostatných 10-tisíc rokov príliš nezmenili a zostali sme tvory spoločenské, potrebujem esa socializovať.

HODNOTENIE

Rottentomatoes.com Tomatometer 92 % (38+ recenzií), Popcornmeter 79 % (100+ hodnotení)

CSFD.cz 70 % (272 hodnotení)

IMDB.com 7,5 z 10 (13 000 hodnotení, z toho 19,7 % dalo 10 bodov)

Themoviedb.org 67 % (128 hodnotení)

MOVIE OR BOOK

Kniha. Prečo? Seriál naozaj veľmi chce odovzdať posolstvo a atmosféru knihy. Cituje celé pasáže, zachováva dôležité zvraty, Ewan aj Mary Elizabeth hrajú uriteľne, famózne, snáď najlepšie v doterajšej kariére, ale seriál to v porovnaní s knihou nezachráni. Jednak je to spomenutým „random“ výberom postáv tmavej pleti v Rusku, ale aj vynechaním skvelých pasáži respektíve ich nahradenie inými (napríklad náboženskými, Ježiš počas Poslednej večere umýval nohy apoštolom, Rostov umýva nohy Mindičovi, netušiac prečo). Kto je skôr seriálový typ, odporúčam pozrieť si seriál, ale už nečítať knihu.

ČO ČÍTAŤ ĎALEJ?

Dobrý človek ešte žije od Romaina Rolanda, tam sa tiež dejú človeku príkoria, ale prežije to vďaka životnému postoju. Robinson Crusoe a jeho rôzne adaptácie a variácie, vrátane vesmírneho Marťana. Z populárne náučných možno spomenúť Umenie sovietskej kuchyne (2022) a Ako nakrmiť diktátora (2020).

* * ĎALŠIE SPOILERY * *

• Záver seriálu zostáva v hypotetickej rovine, ale v knihe je popísaný ako reálny.
• Seriál neukazuje, že Alexander Sofii zabezpečil imanie prostredníctvom zlatých mincí (zrejme tým, že ho previezli diplomatickou cestou sa dostalo von z krajiny).