Kniha „Peter Jaroš – Tisícročná včela“ alebo film „Tisícročná včela“?
Pravdepodobne najznámejšie autorov dielo, ktoré prirovnávajú k románu Sto rokov samoty. Magický realizmus na slovenský spôsob spropagoval Jakubiskov film tak mocne, že len zlomok duší tuší, že má knižnú predlohu a tobôž nie, že má ešte dáke knižné pokračovanie. Druhým najznámejším Jarošovým dielom totiž nie je Nemé ucho, hluché oko, ale Pacho, hybský zbojník.
 |
| Foto: Juraj Púchlo |
KNIHA / KNIHY
Tisícročná včela, ktorej dej sa začína v roku 1891 a končí koncom roka 1918, je vnímaná ako zrkadlo slovenskej nátury a identity. Čo tú identitu tvorí? Ak by sme brali v úvahu iba román, tak by to bola robota a lopota od nevidím do nevidím, chudoba, poroba a útlak, šomranie a alkoholizmus (a zjavne aj halucinácie z neho plynúce) a samozrejme plodenie v záujme zachovania rodu. Autor svojím štýlom magického realizmu zachytáva život na slovenskej dedine, sociálne zmeny a historické zlomy, ale neskĺzava do etnologických štúdií a ani nebadať, že by bol ovplyvnený „bedlivým okom“ súdruhov. Román vyšiel prvýkrát v roku 1979.
Jaroš sa našťastie ani v rámci žánru magický realizmus nesnaží dedinu a ľud romantizovať, naopak nevyhýba sa kritike vidieckeho spiatočníctva. Jarošovi do naratívu okolo histórie identity národa zapadá aj fakt, že Hybe ležali v Liptovskej župe (Liptó vármegye). Ľudovít Štúr a ľudia okolo neho sa začiatkom roku 1843 rozišli s češtinou a ideou slovanskej vzájomnosti a za literárny jazyk označili stredoslovenské nárečie, ktorým sa hovorilo práve v Liptovskej a Turčianskej župe. Toto rozhodnutie bolo azda najdôležitejším a najďalekosiahlejším Štúrovým činom, vďaka ktorému vznikol primárny a prvok každej národnej identity, teda spoločne používaný jazyk. Nový jazyk za niekoľko rokov prijali za svoj také široké vrstvy, že definitívne potlačil nielen bernolákovskú slovenčinu, ale aj češtinu, v Hornom Uhorsku stáročia používanú len evanjelickou inteligenciou. Samotný slovník románu patrí k „zlatému fondu“ slovenčiny, veď opakovane z neho čerpajú aj súdobí politici, napríklad spojenie „do psej matere“. Jaroš zachytáva dokonca detskú rečňovanku: „hapa fuka funda luka, funda káva keven duka, hapa fuk funda luk, funda káva keven duk.“
Trefne sú tu popísané naratívy vnímania židov ako kapitalistov a obchodníkov, čo neskôr zneužili fašisti a ľudáci. Autor napríklad píše: „šikovní židia mali obchody zapratané tovarom z celého sveta“. A na inom mieste: „Nepriatelia národa nášho majú skrze bohatstvo a hodnosti materiálnu moc v rukách...“ Pochopiteľne hrdinovia knihy chcú tiež zbohatnúť a mať moc, chcú sa vymaniť z chudoby regiónu, najlepšie ihneď. Chodia na múračky, alebo cestujú do Ameriky. Za murárskymi prácami sa chodilo po Slovensku, ale aj do Pešti a občas sa aj z chudobných murárov stali bohatí ľudia. Taký Ján Nepomuk Bobula, ktorý sa narodil v Liptovskom Hrádku (1844), začínal v Pešti v roku 1861 ako murársky učeň a pomocník, ale vypracoval sa na úspešného stavebného podnikateľa. V štúdiách ho podporoval predseda Matice Slovenskej biskup Štefan Moyzes. Bobula sa natrvalo zapísal do histórie architektúry ako hlavný dozor na výstavbou budovy Parlamentu. Jeden z budapeštianskych denníkov ho v roku 1889 dokonca zaradil medzi 9 najvýznamnejších architektov mesta, medzi také mená ako Miklós Ylb či József Hubert.
Na viacerých miestach sa opakuje kontrapunkt mesto vs. dedina, keďže najmä vo veľkých mestách ako Liptovský Mikuláš, Ružomberok, či Martin alebo Žilina „to žilo“, tam sa chodilo z obcí „za odmenu“ a na nákupy. Historicky tvorili mestá Liptovský Mikuláš a Ružomberok mestské piliere Liptovskej župy. Autor sa dotýka aj vzťahu Slovákov a Maďarov (bitka medzi Imrom a Samom Pichandom, donášač a maďarón Pál Szokolik), ale zachytáva aj prvé zárodky robotníckej triedy, ktorá chcela poraziť vládnucu triedu kapitalistov a získať moc, alebo sa aspoň podieľať na politickej moci.
Román aj film ovplyvnili kultúru a dá sa povedať aj pop-kultúru. Včela je tu v prvom rade metafora pracovitosti, kolektívnej pamäte, kontinuity a prežitia generácií. Napokon citujme z románu: Ja som ti, Samko môj tisícročná včelia matka. Ja jediná nikdy nezomieram a zostávam i prebývam v úli, súc večná. Viem všetko o tvojich predkoch, o tebe, o vás všetkých, a budem vedieť všetko o tvojich deťoch, vnukoch, pravnukoch... Ak vnímame včelstvo ako sociálny hmyz dá sa chápať tisícka aj ako „tisícročná poroba Slovákov“, teda popisuje náš malý mikrokozmos (úľ) národa, ktorý trpezlivo pracuje, neodvráva, žije v ťažkých podmienkach, ale nie je pánom svojho úľa. Boli to v 20. rokoch 19. storočia evanjelickí vedci, najmä Pavel Jozef Šafárik a Ján Kollár, ktorí šikovným rétorickým mýtom „tisícročnej poroby“ vyplnili časovú priepasť medzi stredovekými Slovanmi a Slovákmi z 19. storočia. Technicky vzaté je to „iba“ 900 rokov, ale vedci potrebovali zaokrúhlený symbol inšpirovaný kresťanským milenarizmom a chiliazmom (tieto stredoveké učenia hovorili o príchode tisícročného panovania Krista). Rozprávku tisícročnej včely neskôr v románe interpretuje Samo Pichanda: „Veru, sme my ako tie včely! Pozrite sa na ne, celé leto usilovne znášajú med, aby zachovali rod, a my nie sme onakvejší a nič iné nás nečaká len robiť a robiť ako tie včely, keď chceme zachovať rod!“ Pravda, neskôr už si Samo povzdychne, že nemá v zadku žihadlo a zhnusí sa mu aj vlastná usilovnosť.
Ako dôkaz vplyvu románu na súčasnosť môže poslúžiť aj alkoholický nápoj. Na použitie názvu získala od Jarošovcov zvolenie slovenská firma Apimed, ktorá okolo roku 2016 začala vyrábať 52% medový destilát „1000 ROČNÁ VČELA“. Samotná fľaša a etiketa odkazuje na tradície slovenského včelárstva, ako aj drotárskeho remesla. V spolupráci s majsterkou ľudovej umeleckej výroby, umeleckou drotárkou Oľgou Obertovou, vznikol dizajn etikety, pri tvorbe ktorej sa tradičné drotárske techniky preniesli do finálneho návrhu siluety včely. Zatiaľ sa ešte žiadna komerčná firma nechytila toho, že podľa románu sa Hybania snažili (neúspešne) vyrábať borovičku, i keď https://www.pachomatrtaj.sk/ vyrába Borovičku a Frndžalicu, známu z filmu Pacho, hybský zbojník.
Románu sa dá kvitovať to, že sa nesnaží byť etnologickou sondou a sám autor píše, že nebude rozpisovať ako to prebiehalo na svadbe, lebo je to notoricky známy motív, rovnako ako maľby roľníkov na poli. Správne tvrdí, že „do všetkého nasilu a nevhodne pcháme folklór obsýpame sa ním ako peľom nevinnosti“. To platí aj dnes. Naopak dielu by sa dala vytknúť autorova záľuba v bizarných úmrtiach postáv. Od konzumácie skla až po rozdrvenie mechanizmom mlyna. Áno, stávali sa aj takéto nehody, ale oveľa pravdepodobnejšie bolo, že človek zomrel v tej dobe na komplikácie pri pôrode, na nejakú chorobu (tuberkulóza - suchoty, týfus, cholera...) alebo nedoliečené zranenie. Na druhej strane Jaroš zrejme vnímal takéto tragédie ako odraz kolektívnej pamäte dediny, kde za takéto ojedinelé udalosti tradovali ako legendy, respektíve „urbánne legendy“.
Rok po úspechu filmu (respektíve seriálu), vyšlo pokračovanie knihy pod názvom Nemé ucho, hluché oko (1984). Pre fanúšikov je každé pokračovanie rodovej ságy, každé nové informácie k príbehu postáv, určite cenné. Autor zostal verný jazyku aj obraznosti, no venuje sa vážnejším témam okolo mladej sotva vzniknuvšej republiky a niektoré pasáže sú vyslovene nudné. Kým v Tisícročnej včele prevláda magický realizmus a metafory, tu už je cítiť ducha doby. Teda mnoho myšlienok je iba dobová vata. Je tu uvedená kompletná Deklarácia slovenského národa, všelijaké zápisnice, listy, preslovy, novinové články, a to tak drobným písmom, že som to mal problém rozlúštiť. Na samotnú históriu rodiny Pichandovcov a dej to nemá výrazný vplyv. Úplne by stačilo, ak by mala kniha polovičný počet strán. Vlastný dej je spočiatku len o návrate z I. svetovej vojny a bilancia strát, až neskôr sledujeme Pichandovcov počas prvých zhruba dvoch povojnových desaťročí. Pre zaujímavosť dodajme, že až v druhej polovici decembra 1919 na Slovensko dorazilo prvých 20 000 československých legionárov z Talianska a mali sme tak armádu. Konečnú podobu československo-maďarskej hranice, určenej spojencami v Paríži, oznámil Fernand Vix, vedúci Spojeneckej vojenskej misie v Budapešti, práve v Budapešti a na Štedrý deň 1919. Hrdinovia Jarošovho románu však rozoberajú príchod českej inteligencie a žandárov, celkové povojnové rozdelenie sveta, pnutie medzi kapitalistami a komunistami. Ľudia postupne prichádzajú do Hýb z frontu, z ruského zajatia, ale sa aj sťahujú do Ameriky, Kanady a za prácou do miest.
Metafora o včelách sa tu už žiaľ nijako výrazne neobjavuje, vnuci si nachádzajú výnosnejšie remeslá ako včelárstvo – mäsiarstvo, stolárstvo či obuvníctvo. Keďže v Tisícročnej včele ku koncu silno rezonuje fakt, že včela vie a mala by pichať, že by sa teda Slováci nemali nechať stále ovládať, vytvára to zaujímavú paralelu so súčasnosťou a globálnymi poryvmi. Včela totiž nemusí pri obrane iba bodať. Pekne tento fenomén, ktorý vystihuje dnešnú realitu opísal Norbert Trdnout na Facebooku: Keď vletí do úľa európskych včiel invazívny druh sršeň ázijský, včely sa nevedia brániť kolektívne, ale bodá každá sama za seba, čo končí vyhladením celého úľa. Iba jedna robotnica sršňa môže za deň zlikvidovať aj 50 včiel. Naopak japonské včely (Apis cerana japonica) vytvoria okolo sršňa vibrujúcu guľu tiel, ktoré trepotom krídel zdvihnú teplotu až na 47 stupňov. Sršeň zomiera pri teplote 46 stupňov, japonská včela až pri teplotách 48-50 stupňov. Je to teda veľmi pekná metafora jednoty, solidarity, zomknutia pri obrane pred predátorom. Nech pochádza z Ázie alebo Ameriky.
Databazeknih.cz 86 % (96 hodnotení)
Goodreads.com 4,05 z 5* (155 hodnotení, z toho 434 % dalo 5*)
ČBDB.cz 80 % (12 hodnotení)
Československá televízia v tom čase bežne uvádzala veľké filmové projekty ako viacdielne dramatické seriály. Jakubisko v spolupráci s Jarošom natočili jednak kinofilm (skrátená 162 minútová verzia pre kiná, premiéru mal v roku 1983) a jednak televíznu minisériu, ktorá obsahovala štyri diely (Murári, Otec, Syn, Deti detí, sumárne 223 minút). Vystriedala sa tu celá plejáda českých a slovenských hercov, vrátane legiend ako Jozef Króner, Štefan Kvietik či Michal Dočolomanský. Paradoxne Jakubisko sa prekáral s komunistickou garnitúrou celé roky, dlho mu zakazovali natáčať celovečerné snímky, preto aj vznikol najprv seriál a paralelne s ním film (aj ten rozdelený na dve časti, bol takto distribuovaný aj na DVD). Dobová filmová a televízna dramaturgia našťastie nemala problém odklepnúť sfilmovanie slovenských literárnych diel. Romantizovanie vidieka, zbojníctva a deformovanie ľudovej tvorby zneužívala vo svojej propagande proti západnému kapitalizmu, lebo moc patrí pracujúcemu ľudu. Tieto „transliterácie“ vnímali komunistickí pohlavári ako neškodné a zároveň ako vhodný protipól pokleslej a škodlivej "západnej" produkcie.
Atmosféra románu zostáva vo filme / seriáli zachovaná. Jakubisko zobrazuje pokorný život na vidieku, kde sa práca strieda s plodením detí, vysedávaním a debatamiv krčme, bitkami, vojnou, umieraním, ale kde vzniká aj množstvo „magických“, komických a absurdných situácií. Tie často spôsobujú už zmienené bizarné úmrtia a paródie dobových rituálov (napr. pohreb a jazda na truhle).
Počas Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach v roku 1984 získal film ocenenie Zlatý Fénix za výtvarnú stránku diela a najlepšiu kameru. Ja osobne ho považujem za jedno z TOP diel Juraja Jakubiska. I napriek tomu, že sám pripustil inšpiráciu československým režisérom Jaromilom Jirešom a talianskym scenáristom a režisérom Federicom Fellinim. Ak by mal mať slovenský magický realizmus v súčasnosti nejakú filmovú reprezentáciu, tak zrejme bola spracovaná veľmi podobným spôsobom. Sem-tam sa nájdu kritici, ktorí spomínajú, že film je ťažšie uchopiteľný pre diváka, ktorý nepozná knihu alebo Jakubiskov svojský štýl, plný nahoty, symbolov, improvizácie a emócií. Film kvalitne dokresľuje hudba bohéma, ale aj skvelého skladateľa, muzikanta, dirigenta a speváka Petra Hapku.
„Keď som išiel nakrúcať Tisícročnú včelu, netušil som, že bude takým pôsobivým filmom aj pre iných. Lebo magický realizmus už dávno bol v mojich filmoch. Je to vlastne taký pohľad na svet, ktorý si prinášame z detstva. Moje detstvo v Kojšove bolo veľmi magické. Otázky života a smrti sa tam pretriasali denne, ale dieťa ich videlo ináč. Magický realizmus bol vo mne. A pretože to bolo vo mne, zdalo sa mi to veľmi všedné. To sa stalo mnohým režisérom. Chcú robiť zaujímavý film a to, čo sa im zdá všedné, je niekedy oveľa silnejšie, ako si myslia,“ hovoril sám Juraj Jakubisko v rozhovore s publicistom Mariánom Pauerom (PAUER, Marián – JAKUBISKO, Juraj, Mojím esperantom je film, Literárny týždenník, roč. 11, č. 47 (19.11.1998), s. [1]-10)).
Kinoverzia Tisícročnej včely sa v dobe svojej distribúcie stala najnavštevovanejším slovenským filmom osemdesiatych rokov a Jakubisko si vďaka tomu dostal do hľadáčika širšej verejnosti i filmovej kritiky. Divácka návštevnosť prekonala všetky očakávania a presiahla takmer milión zhliadnutí. Druhú vlnu popularity sa zdvihla vďaka sledovanosti štvordielnej televíznej série.
Digitálne reštaurovaná verzia filmu Tisícročná včela bola uvedená v roku 2023 pri príležitosti 40. výročia premiéry filmu. Bola uvedená v rámci projektu Reštaurované klenoty slovenskej kinematografie. Premiéru mala na festivaloch a následne na platforme KVIFF.TV (v sekcii „Slovenské filmové dedičstvo“).
CSFD.cz 83% (5447 hodnotení)
Amazon.com predáva DVD, ale nie je hodnotené
RottenTomatoes.com Popcornmeter 83 % (100+ hodnotení)
TMDb bez hodnotenia
Tisícročná včela vďaka súzneniu Jakubisko – Jaroš presiahla bežné dobové a socializmom deformované televízne aj filmové štandardy. Kniha aj film (seriál) boli nekonfliktné so socialistickým realizmom, hoci sa v tej dobe nemohli nazývať pravým názvom žánru „magický realizmus“. Juraj Jakubisko pristúpil ku knižnej predlohe citlivo, no zároveň zhmotnil svoje predstavy a zrejme i magický realizmus svojho detstva na východnom Slovensku. Zachoval štruktúru knihy, dôležité situácie a zlomové body a najmä atmosféru. Napriek stopáži sa oplatí pozrieť si seriál a netreba už siahať po románe alebo jeho pokračovaní. Ich prečítanie trvá mnohonásobne dlhšie a výsledný dojem je slabší ako zo seriálu.
Trefne sú tu popísané naratívy vnímania židov ako kapitalistov a obchodníkov, čo neskôr zneužili fašisti a ľudáci. Autor napríklad píše: „šikovní židia mali obchody zapratané tovarom z celého sveta“. A na inom mieste: „Nepriatelia národa nášho majú skrze bohatstvo a hodnosti materiálnu moc v rukách...“ Pochopiteľne hrdinovia knihy chcú tiež zbohatnúť a mať moc, chcú sa vymaniť z chudoby regiónu, najlepšie ihneď. Chodia na múračky, alebo cestujú do Ameriky. Za murárskymi prácami sa chodilo po Slovensku, ale aj do Pešti a občas sa aj z chudobných murárov stali bohatí ľudia. Taký Ján Nepomuk Bobula, ktorý sa narodil v Liptovskom Hrádku (1844), začínal v Pešti v roku 1861 ako murársky učeň a pomocník, ale vypracoval sa na úspešného stavebného podnikateľa. V štúdiách ho podporoval predseda Matice Slovenskej biskup Štefan Moyzes. Bobula sa natrvalo zapísal do histórie architektúry ako hlavný dozor na výstavbou budovy Parlamentu. Jeden z budapeštianskych denníkov ho v roku 1889 dokonca zaradil medzi 9 najvýznamnejších architektov mesta, medzi také mená ako Miklós Ylb či József Hubert.
Na viacerých miestach sa opakuje kontrapunkt mesto vs. dedina, keďže najmä vo veľkých mestách ako Liptovský Mikuláš, Ružomberok, či Martin alebo Žilina „to žilo“, tam sa chodilo z obcí „za odmenu“ a na nákupy. Historicky tvorili mestá Liptovský Mikuláš a Ružomberok mestské piliere Liptovskej župy. Autor sa dotýka aj vzťahu Slovákov a Maďarov (bitka medzi Imrom a Samom Pichandom, donášač a maďarón Pál Szokolik), ale zachytáva aj prvé zárodky robotníckej triedy, ktorá chcela poraziť vládnucu triedu kapitalistov a získať moc, alebo sa aspoň podieľať na politickej moci.
Román aj film ovplyvnili kultúru a dá sa povedať aj pop-kultúru. Včela je tu v prvom rade metafora pracovitosti, kolektívnej pamäte, kontinuity a prežitia generácií. Napokon citujme z románu: Ja som ti, Samko môj tisícročná včelia matka. Ja jediná nikdy nezomieram a zostávam i prebývam v úli, súc večná. Viem všetko o tvojich predkoch, o tebe, o vás všetkých, a budem vedieť všetko o tvojich deťoch, vnukoch, pravnukoch... Ak vnímame včelstvo ako sociálny hmyz dá sa chápať tisícka aj ako „tisícročná poroba Slovákov“, teda popisuje náš malý mikrokozmos (úľ) národa, ktorý trpezlivo pracuje, neodvráva, žije v ťažkých podmienkach, ale nie je pánom svojho úľa. Boli to v 20. rokoch 19. storočia evanjelickí vedci, najmä Pavel Jozef Šafárik a Ján Kollár, ktorí šikovným rétorickým mýtom „tisícročnej poroby“ vyplnili časovú priepasť medzi stredovekými Slovanmi a Slovákmi z 19. storočia. Technicky vzaté je to „iba“ 900 rokov, ale vedci potrebovali zaokrúhlený symbol inšpirovaný kresťanským milenarizmom a chiliazmom (tieto stredoveké učenia hovorili o príchode tisícročného panovania Krista). Rozprávku tisícročnej včely neskôr v románe interpretuje Samo Pichanda: „Veru, sme my ako tie včely! Pozrite sa na ne, celé leto usilovne znášajú med, aby zachovali rod, a my nie sme onakvejší a nič iné nás nečaká len robiť a robiť ako tie včely, keď chceme zachovať rod!“ Pravda, neskôr už si Samo povzdychne, že nemá v zadku žihadlo a zhnusí sa mu aj vlastná usilovnosť.
Ako dôkaz vplyvu románu na súčasnosť môže poslúžiť aj alkoholický nápoj. Na použitie názvu získala od Jarošovcov zvolenie slovenská firma Apimed, ktorá okolo roku 2016 začala vyrábať 52% medový destilát „1000 ROČNÁ VČELA“. Samotná fľaša a etiketa odkazuje na tradície slovenského včelárstva, ako aj drotárskeho remesla. V spolupráci s majsterkou ľudovej umeleckej výroby, umeleckou drotárkou Oľgou Obertovou, vznikol dizajn etikety, pri tvorbe ktorej sa tradičné drotárske techniky preniesli do finálneho návrhu siluety včely. Zatiaľ sa ešte žiadna komerčná firma nechytila toho, že podľa románu sa Hybania snažili (neúspešne) vyrábať borovičku, i keď https://www.pachomatrtaj.sk/ vyrába Borovičku a Frndžalicu, známu z filmu Pacho, hybský zbojník.
 |
| Foto: Juraj Púchlo |
 |
| Foto: Juraj Púchlo |
Metafora o včelách sa tu už žiaľ nijako výrazne neobjavuje, vnuci si nachádzajú výnosnejšie remeslá ako včelárstvo – mäsiarstvo, stolárstvo či obuvníctvo. Keďže v Tisícročnej včele ku koncu silno rezonuje fakt, že včela vie a mala by pichať, že by sa teda Slováci nemali nechať stále ovládať, vytvára to zaujímavú paralelu so súčasnosťou a globálnymi poryvmi. Včela totiž nemusí pri obrane iba bodať. Pekne tento fenomén, ktorý vystihuje dnešnú realitu opísal Norbert Trdnout na Facebooku: Keď vletí do úľa európskych včiel invazívny druh sršeň ázijský, včely sa nevedia brániť kolektívne, ale bodá každá sama za seba, čo končí vyhladením celého úľa. Iba jedna robotnica sršňa môže za deň zlikvidovať aj 50 včiel. Naopak japonské včely (Apis cerana japonica) vytvoria okolo sršňa vibrujúcu guľu tiel, ktoré trepotom krídel zdvihnú teplotu až na 47 stupňov. Sršeň zomiera pri teplote 46 stupňov, japonská včela až pri teplotách 48-50 stupňov. Je to teda veľmi pekná metafora jednoty, solidarity, zomknutia pri obrane pred predátorom. Nech pochádza z Ázie alebo Ameriky.
HODNOTENIE
Goodreads.com 4,05 z 5* (155 hodnotení, z toho 434 % dalo 5*)
ČBDB.cz 80 % (12 hodnotení)
d
 |
| Foto: CSFD |
FILM
Československá televízia v tom čase bežne uvádzala veľké filmové projekty ako viacdielne dramatické seriály. Jakubisko v spolupráci s Jarošom natočili jednak kinofilm (skrátená 162 minútová verzia pre kiná, premiéru mal v roku 1983) a jednak televíznu minisériu, ktorá obsahovala štyri diely (Murári, Otec, Syn, Deti detí, sumárne 223 minút). Vystriedala sa tu celá plejáda českých a slovenských hercov, vrátane legiend ako Jozef Króner, Štefan Kvietik či Michal Dočolomanský. Paradoxne Jakubisko sa prekáral s komunistickou garnitúrou celé roky, dlho mu zakazovali natáčať celovečerné snímky, preto aj vznikol najprv seriál a paralelne s ním film (aj ten rozdelený na dve časti, bol takto distribuovaný aj na DVD). Dobová filmová a televízna dramaturgia našťastie nemala problém odklepnúť sfilmovanie slovenských literárnych diel. Romantizovanie vidieka, zbojníctva a deformovanie ľudovej tvorby zneužívala vo svojej propagande proti západnému kapitalizmu, lebo moc patrí pracujúcemu ľudu. Tieto „transliterácie“ vnímali komunistickí pohlavári ako neškodné a zároveň ako vhodný protipól pokleslej a škodlivej "západnej" produkcie.
Atmosféra románu zostáva vo filme / seriáli zachovaná. Jakubisko zobrazuje pokorný život na vidieku, kde sa práca strieda s plodením detí, vysedávaním a debatamiv krčme, bitkami, vojnou, umieraním, ale kde vzniká aj množstvo „magických“, komických a absurdných situácií. Tie často spôsobujú už zmienené bizarné úmrtia a paródie dobových rituálov (napr. pohreb a jazda na truhle).
Počas Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach v roku 1984 získal film ocenenie Zlatý Fénix za výtvarnú stránku diela a najlepšiu kameru. Ja osobne ho považujem za jedno z TOP diel Juraja Jakubiska. I napriek tomu, že sám pripustil inšpiráciu československým režisérom Jaromilom Jirešom a talianskym scenáristom a režisérom Federicom Fellinim. Ak by mal mať slovenský magický realizmus v súčasnosti nejakú filmovú reprezentáciu, tak zrejme bola spracovaná veľmi podobným spôsobom. Sem-tam sa nájdu kritici, ktorí spomínajú, že film je ťažšie uchopiteľný pre diváka, ktorý nepozná knihu alebo Jakubiskov svojský štýl, plný nahoty, symbolov, improvizácie a emócií. Film kvalitne dokresľuje hudba bohéma, ale aj skvelého skladateľa, muzikanta, dirigenta a speváka Petra Hapku.
„Keď som išiel nakrúcať Tisícročnú včelu, netušil som, že bude takým pôsobivým filmom aj pre iných. Lebo magický realizmus už dávno bol v mojich filmoch. Je to vlastne taký pohľad na svet, ktorý si prinášame z detstva. Moje detstvo v Kojšove bolo veľmi magické. Otázky života a smrti sa tam pretriasali denne, ale dieťa ich videlo ináč. Magický realizmus bol vo mne. A pretože to bolo vo mne, zdalo sa mi to veľmi všedné. To sa stalo mnohým režisérom. Chcú robiť zaujímavý film a to, čo sa im zdá všedné, je niekedy oveľa silnejšie, ako si myslia,“ hovoril sám Juraj Jakubisko v rozhovore s publicistom Mariánom Pauerom (PAUER, Marián – JAKUBISKO, Juraj, Mojím esperantom je film, Literárny týždenník, roč. 11, č. 47 (19.11.1998), s. [1]-10)).
Kinoverzia Tisícročnej včely sa v dobe svojej distribúcie stala najnavštevovanejším slovenským filmom osemdesiatych rokov a Jakubisko si vďaka tomu dostal do hľadáčika širšej verejnosti i filmovej kritiky. Divácka návštevnosť prekonala všetky očakávania a presiahla takmer milión zhliadnutí. Druhú vlnu popularity sa zdvihla vďaka sledovanosti štvordielnej televíznej série.
Digitálne reštaurovaná verzia filmu Tisícročná včela bola uvedená v roku 2023 pri príležitosti 40. výročia premiéry filmu. Bola uvedená v rámci projektu Reštaurované klenoty slovenskej kinematografie. Premiéru mala na festivaloch a následne na platforme KVIFF.TV (v sekcii „Slovenské filmové dedičstvo“).
HODNOTENIE
IMDB.com 7,8 z 10 (659 hodnotení, pričom 29,4 % dalo 10/10)CSFD.cz 83% (5447 hodnotení)
Amazon.com predáva DVD, ale nie je hodnotené
RottenTomatoes.com Popcornmeter 83 % (100+ hodnotení)
TMDb bez hodnotenia
MOVIE OR BOOK
Tisícročná včela vďaka súzneniu Jakubisko – Jaroš presiahla bežné dobové a socializmom deformované televízne aj filmové štandardy. Kniha aj film (seriál) boli nekonfliktné so socialistickým realizmom, hoci sa v tej dobe nemohli nazývať pravým názvom žánru „magický realizmus“. Juraj Jakubisko pristúpil ku knižnej predlohe citlivo, no zároveň zhmotnil svoje predstavy a zrejme i magický realizmus svojho detstva na východnom Slovensku. Zachoval štruktúru knihy, dôležité situácie a zlomové body a najmä atmosféru. Napriek stopáži sa oplatí pozrieť si seriál a netreba už siahať po románe alebo jeho pokračovaní. Ich prečítanie trvá mnohonásobne dlhšie a výsledný dojem je slabší ako zo seriálu.
ČO ČÍTAT A POZERAŤ ĎALEJ?
Trocha si z magického realizmu požičiava film a kniha Piata loď, ktorá tiež vychádza z reálnych historických udalostí. Kvalitná rodinná sága ako knižná, tak aj filmová je Dom duchov.
** SPOILERY **
- Obec Hybe vo filme / seriáli nebola zmienená
- Román nekončí smrťou Sama Pichandu, naopak pokračuje ešte druhým románom, kde dokonca obživne aj Pál Szokolik, ktorý prežije vhodenie do studne.
Komentáre
Zverejnenie komentára