Kniha „Dlhé sú tiene severu“ alebo film „The Savage Innocents“?

Ak niekto ovplyvnil predstavy o severoamerických Indiánoch v Európe, tak to bol Nemec Karl May. Ak niekto podobným spôsobom predstavil Inuitov, tak to bol Švajčiar Hans Ruesch. Obaja autori písali o pôvodných národoch, ktoré ale predtým nikdy nenavštívili. Rozdiel je v tom, že kým Vinnetou zaznamenal fenomenálny svetový úspech, Dlhé tiene s Ernenekom zostali v jeho tieni. A to je škoda.

Foto: Juraj Púchlo

KNIHY

Napriek tomu, že Hans Ruesch (1913 – 2007) si urobil domácu úlohu a poctivo naštudoval zvyky a obyčaje u Inuitov z kníh a cestopisov, stále vytvoril „len“ román. Beletriu. Mnohé sa tu líši od skutočnosti. Antropológovia a etnológovia by tu isto našli desiatky rozporov s realitou aj vtedajších dní – román „Im Land der langen Schatten“ napísal v roku 1950 (v angličtine vyšiel ako Top of the World).

Knihu sme podrobne rozobrali na BUK:KLUBe v Starej jedálni. Ak si odmyslíme rôzne - z nášho civilizovaného pohľadu nechutnosti - , ako oškrabávanie a konzumácia špiny, červov, či „požičiavanie“ manželiek, je kniha úžasnou ukážkou nezlomnosti a prispôsobivosti ľudí, ktorí dokážu prežiť a žiť aj v krutých mrazoch, s jednoduchou filozofiou a v súlade s prírodou. Čistota a morálna bezúhonnosť sa ale po kontakte s „civilizáciou“ ukáže ako nevýhoda.

Z inej knihy sa napríklad môžeme dozvedieť, ako nám "tradičné rybárske háčiky Inuitov prezradia, že pôvodní arktickí obyvatelia mysleli na udržateľnosť dávno pred tým, ako moderné nákladné flotily ohrozovali naše oceány nadmerným rybolovom. Pri love halibuta si Inuiti uvedomili, že sa im neoplatí chytať malé ryby, no zároveň chápali, že lovením dospelých rýb ohrozujú ich množenie. Rybári vmysleli jemne vyrezávaný drevený háčik s vopred určenou veľkosťou a s hrotom namiereným dovnútra. Bol príliš veľký, aby s naň chytila drobná ryba, ale príliš malý, aby ním vytiahli dospelého jedinca, zato stredne veľké halibuty ich zhltli aj s navijakom."

Vydanie z roku 1961

Vydanie z roku 1976

Autor napísal ešte pokračovanie „Back to the Top of the World“, ktoré okrem iného odhalilo aj slabinu v slovenskom preklade nemeckého názvu prvého románu. Dlhé tiene sú jednak odkazom na fakt, že slnko tu nikdy nevystúpi vysoko nad obzor a teda svieti pod nízkym uhlom a čokoľvek nad úrovňou terénu vrhá dlhé tiene. Zároveň Inuiti, ktorí na rozdiel od zvierat chodia vzpriamene, vrhajú tie najdlhšie tiene. „Návrat k dlhým tieňom“ (1973) teda možno chápať ako návrat k ľudom žijúcim v nehostinných podmienkach severu. Výstižnejší názov než „Dlhé sú tiene severu“ je český názov: „V zemi dlouhých stínů“.

Na úvod ešte trocha geografie: hoci sa to v románoch vyslovene neuvádza, zrejme ide o severovýchodnú a severozápadnú Kanadu, oblasti známe ako Labrador, Nunavik (severný Québec), Nunavut a Baffinov ostrov. Autor v predslove spomína výskumníkov a bádateľov, z ktorých diel vychádzal: Fritjof Nansen, Vilhjalmur Stefansson, Kai Birket-Smith, Knud Rasmussen, Peter Freuchen, Franz Boas, G. de Poncins. Napríklad Franz Boas je známy výskumom medzi Inuitmi na Baffinovom ostrove a Knud Rasmussen zase svojim výskumom naprieč kanadskou Arktídou a Grónskom. Autor spomína rôzne inuitské kmene, ktoré podľahli „čaru“ bieleho muža, vrátane „Netilingmiuti“ (Netsilik), „Medení Eskimáci“ (Copper Inuit) a „Sobí Eskimáci“ (Caribou Eskimos). Všetky tieto skupiny obývajú územia v dnešnej Kanade, najmä v Nunavute a Severozápadných teritóriách.

Približná lokácia románov. Generované cez Copilot

Hádam najbližšie má Rueschovo k rozprávanie k románu Jacka Londona "Volanie divočiny", i keď London si zlatú horúčku prežil osobne a nesedel nad zdrojmi z druhej ruky. 

Kým prvý Rueschov román sleduje osudy Erneneka a Asiak, druhý sa venuje ich synovi. Papik putuje nehostinnou divočinou s deťmi a ženou Vivi. V mnohých pasážach je román ešte drsnejší, ako jeho predchodca. Nechýba infanticída, ale aj nezmyselné priemyselné vyvražďovanie tuleňov bielymi lovcami. Hlavní hrdinovia opäť prichádzajú do styku s touto „civilizáciou“, i keď ich si rýchlo osvoja najmä zlozvyky – alkohol, tabak a právo silnejšieho. Aspoň teda tí, ktorí prežijú choroby dovlečené bielymi ľuďmi.

Dozvedáme sa, ako v iglu kúrili sušenými psími výkalmi, ako hŕba rýb a mäsa hnila pekne do mäkka za kahancom s tulením olejom či miestnu legendu o tom, ako si jeden Chlap zjedol vlastné omrznuté nohy, aby ostal nažive alebo povedačku o tom, že Inuiti ako jediný národ na svete nikdy neviedli vojny. Neprestane žasnúť nad tým, ako sa dokázali s minimom vecí adaptovať na miestne podmienky a na rytmus prírody. Ako nachádzali rovnováhu medzi úspornosťou a maximálnou efektivitou. Napríklad nikto z Inuitov nemal fúzy. V mraze by to bolo nebezpečné. Z praktických dôvodov je pre Inuitov prijateľné mnohomužstvo, no mnohoženstvo je priam šokujúce. Zaujímavé je, ako v oboch románoch kresťanské tabu a chápanie nevery zasahovali do intímnych a partnerských vzťahov Inuitov. Ako členovia slobodnej spoločnosti neboli Inuiti naučení poslúchať rozkazy, ale prediskutovať si s celou skupinou každý problém a vypočuť si mienku každého. Bieli muži vydali rozkaz a žiadali slepú poslušnosť. Aj to bol jeden z neprekonateľných kultúrnych rozdielov a zdroj frustrácie.

Podarí sa hrdinom vymaniť z vplyvu lákadiel takzvanej civilizácie vrátiť sa do krajiny predkov, do krajiny dlhých tieňov?

HODNOTENIE

Dlhé sú tiene severu

Databazeknih.cz  97 % (12hodnotení)

Goodreads.com 4,18 z 5* (1589  hodnotení, z toho 43 % dalo 5*)

ČBDB.cz 93 % (12 hodnotení)

Amazon.com 4,7 z 5* (37 hodnotení, 87 % dalo 5*)

Návrat k dlhým tieňom 

Databazeknih.cz  100 % (3 hodnotenia)

Goodreads.com 4,26 z 5* (1589  hodnotení, z toho 45 % dalo 5*)

Amazon.com 4,7 z 5* (11 hodnotení, 70 % dalo 5*)

Zdroj: Amazon

FILM

Film je poplatný svojej dobe. V roku 1960 ešte slovo whitewahing v kinematografii ani nepoznali, bola to bežná prax. Inuitov tu hrajú iné etniká. Hlavnú úlohu Inuk si strihol Anthony „Grék Zorba“ Quinn a jeho ženu Asiak Japonka Yôko Tani. Film sa točil v taliansko-francúzsko-britskej koprodukcii a zahrala si tu aj ďalšia súdobá hviezda - Peter O´Toole.

Názov filmu „The Savage Innocents“, by sa dalo preložiť ako Nevinní divosi. V tej dobe to mysleli skôr v negatívnom zmysle slova. Inuiti boli chápaní ako divosi, akýsi severskí „Indiáni“, nevzdelaní, hlúpučkí vo svojej nevinnosti a neskazenosti modernou spoločnosťou, ale z rovnakého dôvodu aj naivní a dôverčiví. Inuiti oplývajú prirodzeným optimizmom, tešia sa z mála, stále sa smejú, pričom bieli ľudia lipnú na veciach, statkoch.

Film sa snaží o akýsi dokumentárny, cestopisný štýl, nechýba ani voice-over, ktorý vysvetľuje dej. Dnes osloví prakticky len pre pár filmových historikov. Vo Francúzsku bežal pod názvom Les Dents du diable (Diablove zuby) a bol prijatý pomerne pozitívne, v Taliansku sa premietal ako Ombre bianche (Biele tiene) a divákov nezaujal. V bývalej DDR film šiel tiež pod názvom Weiße Schatten, teda Biele tiene. Niektoré zdroje uvádzajú, že pieseň Quinn the Eskimo (Mighty Quinn) z roku 1968 vznikla práve vďaka tomu, že sa Bob Dylan inšpiroval postavou Eskimáka (Anthonyho) Quinna. Dylan to však neskôr poprel. Mimochodom niektoré hudobné motívy vo filme zrejme inšpirovali aj Martina Böttchera, ktorý zložil hudbu k filmu Vinnetou (1963).

Popkultúru viac ovplyvnil nemý dokumentárny film Nanook of the North, kde si „zahral“ Allakariallak alias Nanook. Vďaka jeho menu vzniklo pomenovanie zmrzliny na drievku, teda nanuk a zrejme aj značka Eskimo. V roku 2020 výrobca Eskimo oznámil, že toto staré pomenovanie zmrzliny je necitlivé k pôvodným obyvateľom Ameriky a zmrzlinu pomenovali po zakladateľovi zmrzlinárskej značky - po Josephovi Edym. 

Aj keď sa dej snaží poctivo kopírovať najdôležitejšie dejové línie knihy, nie vôbec uveriteľný. Často skĺzava do až do akéhosi magického realizmu a do karikatúry divochov.

HODNOTENIE

IMDB.com 6,8 z 10 (2100 hodnotení, pričom 14,6 % dalo 10/10)

CSFD.cz 69 % (41hodnotení)

Amazon.com 4,4 z 10 (164 hodnotení, 71 % dalo 5*)

RottenTomatoes.com Tomatometer 71 %, (14 hodnotení), Popcornmeter 3,5 z 5 (500+ hodnotení)

Cinemascore Hodnotí filmy až od roku 1978

TMDb 67 %

MOVIE OR BOOK

Určite siahnite po knihách. Dajú sa ešte objaviť v antikvariátoch. Knihám by prospelo súčasné spracovanie, možno aj ako miniseriál na Netflixe. Nedávno som videl Živel (Untamed), ktorý sa odohrával v drsnej prírode Yosemitského parku a podobne by bolo snáď možné spracovať aj príbehy Inuitov Erneneka a Papika.

ČO ČÍTAŤ A POZERAŤ ĎALEJ?

Určite spomenuté Volanie divočiny, recenziu som písal tu. Veľmi pekne je napísaný román Osem hôr, rovnako film stojí za pozretie. O tom, že prežiť v drsnej prírode nie je vôbec jednoduché, je aj román a film „Hora medzi nami“.